Vlak o siedmej

Jana, 32 · Poprad

Keď Jane niekto ponúkol kávu, odmietla. Za sedem rokov na recepcii hotela v Starom Smokovci vypila kávu s toľkými mužmi, s hosťami, ktorí sa pýtali, kedy končí zmenu, aj s turistami, ktorí považovali úsmev pri check-ine za pozvánku, že slovo káva jej v hlave znelo ako nuda. Preto, keď jej Radovan po týždni písania navrhol stretnutie, čakala tú istú vetu. Namiesto nej prišla otázka: „Máš dobré topánky?“

Mala. Mala tri páry, lebo žila pod Tatrami a každé voľno trávila na chodníkoch, sama, so slúchadlami v ušiach. Radovan to vedel z jej profilu, kde okrem fotky s Gerlachom v pozadí nenapísala takmer nič. On mal na fotke múku na lícach a v rukách bochník. Pekár zo Spišskej Soboty, tridsaťšesť rokov, vstáva o tretej. „Takže rande musí byť skoro ráno, alebo vôbec,“ napísal. „Navrhujem vlak o siedmej na Štrbské Pleso a potom pešo k Popradskému plesu. Ak ťa budem nudiť, aspoň uvidíš pekné miesto.“

Jana si tú správu prečítala na recepcii trikrát, až kým nad pultom netrpezlivo nezakašľal hosť z Nemecka.

V sobotu o siedmej ráno stála na stanici v Poprade s ruksakom, v ktorom mala vetrovku, fľašu vody a čokoládu, a s pocitom, že je to najčudnejší začiatok rande v jej živote. Radovan dobehol posledný, s papierovým vreckom v ruke. Bol nižší, než čakala, širší v pleciach, s krátkou bradou, v ktorej sa naozaj belela múka.

„Prepáč,“ vydýchol. „Pec.“ A podal jej vrecko. Boli v ňom dva ešte teplé pagáče so škvarkami a kus makovníka.

Červená električka sa pohla a Poprad zmizol za oknom: sídliská, haly, potom lúky, les a nad nimi štíty, na ktorých ešte ležal ranný tieň. Sedeli oproti sebe, kolená takmer pri sebe, a jedli pagáče. Jana poznala každú zastávku naspamäť, ale nikdy si nevšimla, ako ticho sa električka kníše. Alebo si to všimla až teraz, keď sa jej v každej zákrute jeho koleno dotklo jej kolena. V Starom Smokovci prestúpili a ona sa otočila chrbtom k oknám svojho hotela, akoby ju mohol niekto prichytiť.

Štrbské Pleso bolo ráno ešte ospalé. Po hladine sa ťahala hmla, nad jazerom sa týčili skokanské mostíky a pri móle nikto nepožičiaval loďky. Vyrazili po červenej značke, po magistrále, lesom, ktorý po starej víchrici stále rástol nanovo, riedky a mladý.

Rozprávali sa málo, a to Janu prekvapilo najviac. Radovan kráčal za ňou, nechal ju udávať tempo a nepokúšal sa vyplniť každé ticho. Keď zastala, aby sa vydýchala, zastal tiež a pozeral sa tam, kam ona. Raz jej ukázal kamzíka vysoko na skalách, ktorého by sama nevidela. Raz jej podržal konár. Raz, keď preskakovala potok po kameňoch, jej podal ruku a pustil ju presne v tej sekunde, keď ju už nepotrebovala. Tá presnosť ju rozrušila viac, než by chcela priznať.

„Prečo práve túra?“ spýtala sa, keď sa pred nimi otvoril výhľad do doliny.

„Lebo pri káve by si ma hodnotila,“ povedal. „Ako hovorím, ako sa smejem, čo si objednám. Tu hodnotíš, či vládzem. A ja vládzem.“

„To sa ešte uvidí,“ povedala a pridala do kroku.

Neskôr, keď sa chodník vyrovnal a dalo sa ísť vedľa seba, sa jej spýtal na hotel. Rozprávala mu o hosťoch, ktorí chcú izbu s výhľadom na štíty a potom celé dni presedia pri bazéne. O Poliakoch, ktorí sa každý rok vracajú do tej istej izby. O tom, ako v zime o polnoci zháňala horskú službu pre dvoch Angličanov, ktorí sa vybrali k Téryho chate v teniskách. „A ty?“ spýtala sa. „Čo robí pekár, keď nepečie?“

„Spí,“ povedal. „A keď nespí, chodí sem. Hore je ticho, aké dole nenájdeš. V pekárni o štvrtej ráno je tiež ticho, ale iné. Ticho, pri ktorom počuješ, ako cesto kysne.“

Jana sa zasmiala, že je to najpoetickejšia vec, akú kedy počula od muža s múkou v brade. Neurazil sa. Vyhlásil, že v brade má aj kvások a že je to rodinné dedičstvo.

Popradské pleso sa objavilo zrazu, tmavozelené, s chatou na brehu a s Mengusovskými štítmi, ktoré sa v ňom zrkadlili hore nohami. Sadli si na terasu chaty, objednali si kapustnicu a čaj s rumom a Jana si vyzula topánky a vyložila bosé nohy na lavicu, na slnko. Radovan sa na ne pozrel, potom na ňu, a ona ich neodtiahla.

„Môžem?“ spýtal sa a ukázal na jej členok, kde mala od topánky odretú kožu.

Z vrecka ruksaku vytiahol náplasť. Prilepil ju tak jemne, akoby na bochník kládol papierik s cenou, a jeho prsty na jej členku zostali o sekundu dlhšie. Potom o ďalšiu. Jana cítila to teplo stúpať hore, cez lýtko, cez koleno, až niekam pod rebrá, kde sa jej zrazu ťažko dýchalo aj bez stúpania.

„Pekár, ktorý nosí náplasti?“ spýtala sa, aby niečo povedala.

„Pekár sa popáli trikrát za týždeň,“ odpovedal. „Nosím ich všade.“

Po obede sa vybrali k Symbolickému cintorínu, k tichej kaplnke a k tabuliam s menami ľudí, ktorých si vzali hory. Stáli tam dlho. Radovan jej potichu povedal, že jednu z tabúľ má jeho strýko, horolezec, ktorého nikdy nepoznal. Jana ho vzala za ruku. Nie preto, že by to bolo romantické. Lebo to bolo správne. A potom ju už nepustila.

K zastávke električky zišli lesom, ktorý voňal živicou a rozpálenou zemou. Nohy mala Jana ťažké a hlavu ľahkú. Na zastávke uprostred lesa nebol nikto, len prístrešok a koľajnice lesknúce sa v popoludňajšom slnku. Električka mala prísť o dvadsať minút.

Sadli si na lavičku. Jana si oprela hlavu o jeho plece. Bolo to prirodzené ako výdych. Radovan ju objal jednou rukou a ona cítila, ako sa mu pod tričkom dvíha hrudník. Voňal potom, lesom a niekde celkom v hĺbke chlebom.

Nad nimi sa v korunách smrekov hojdal vietor a niekde nižšie šumel potok. Jana si uvedomila, že za celý deň ani raz nepozrela do mobilu. Na recepcii ho pritom držala v ruke osem hodín denne.

„Zajtra musíš o tretej vstávať,“ povedala.

„Musím.“

„Takže tvoje rande sa končí vo vlaku.“

„Moje rande sa končí, kedy povieš ty,“ odpovedal. „O tretej budem pri peci tak či tak. Vyspať sa môžem aj v pondelok.“

Otočila tvár a pobozkala ho. Na prázdnej zastávke uprostred Tatier, s odretým členkom a kapustnicou v žalúdku. Bozkával pomaly a teplo, s rukou na jej šiji, a keď sa z diaľky ozvala električka, ani jeden sa nepohol, kým nezastala celkom pri nich a rušňovodič dvakrát nezatrúbil.

Späť do Popradu sedeli vedľa seba, nie oproti. Jeho ruka ležala na jej stehne, pokojne, bez nároku, a Jana cez tenké legíny cítila každý jeho prst. Za oknom plávali tie isté zastávky ako ráno, len v opačnom poradí, a štíty za nimi zlátli. V Starom Smokovci pri prestupe zbadala okná recepcie a kolegyňu za pultom. Prvýkrát za sedem rokov jej bolo úplne jedno, či ju niekto vidí.

V Poprade vystúpili do teplého večera. Mesto voňalo asfaltom a pokosenou trávou, z Námestia svätého Egídia bolo počuť hudbu z terás. Jana bývala desať minút pešo od stanice, na treťom poschodí, s balkónom, z ktorého bolo za pekného počasia vidieť Lomnický štít.

„Chceš vidieť, kde bývam?“ spýtala sa. „Z balkóna je výhľad na hory. Aby si si nemyslel, že si ich dnes nevidel dosť.“

Radovan sa usmial. Múku mal ešte stále v brade, alebo sa jej to len zdalo.

Na balkón sa nakoniec nedostali. Vo dverách jej zložil ruksak z pliec a ona mu vytiahla tričko z nohavíc, obaja unavení, spotení, rozosmiati nad tým, akí sú nešikovní. Lomnický štít sa v okne sfarbil do ružova a potom sa stratil v tme. Ani jeden z nich to nevidel.

O pol tretej ráno mu zazvonil budík. Jana sa prebrala v tme, keď sa obliekal, a začula, ako šepká: „Spi. O šiestej ti niečo prinesiem.“

O šiestej zazvonil zvonček. Na rohožke ležalo papierové vrecko, ešte teplé. Vnútri boli dva pagáče a lístok napísaný ceruzkou: „Budúcu sobotu Téryho chata? Topánky máš.“