Kde sa stretávajú rieky

Tímea, 37 · Komárno

„Prídem v zelenom kabáte,“ napísal Ondrej. „Aby si ma spoznala.“

„V Komárne nosí zelený kabát polovica dôchodcov,“ odpísala som. „Skús niečo originálnejšie.“

„Tak v zelenom kabáte a s dvoma výkresmi lode pod pazuchou. To tu nikto nenosí.“

Výkresy nemal. Mal len ten kabát, tmavozelený, s vyhrnutým golierom, a sedel pri okne kaviarne na Nádvorí Európy tak vzpriamene, akoby čakal na pohovor. Zbadala som ho cez sklo skôr než on mňa a na chvíľu som zostala stáť pod arkádami, medzi fasádou, ktorá sa tvári ako holandská, a druhou, ktorá sa tvári ako portugalská. Moji žiaci tomu nádvoriu hovoria Európa na jednom hektári. Ja som si v tej chvíli pripadala ako na hranici, ktorú treba prekročiť bez pasu.

Mám tridsaťsedem rokov a pätnásť z nich učím. Dopoludnia vysvetľujem maďarským deťom, prečo sa po slovensky hovorí „na stanici“, a popoludní slovenským deťom, prečo má maďarčina osemnásť pádov a nijaký rod. Doma rozmýšľam po maďarsky, v obchode po slovensky, a keď sa hnevám, tak v oboch jazykoch naraz. Na rande som nebola dva roky. Mama vraví, že som prieberčivá. Ja vravím, že som unavená z mužov, ktorí sa ma na prvom stretnutí pýtajú, komu by som fandila, keby hrali Slováci s Maďarmi.

Ondrejovi som odpísala len preto, že v jeho prvej správe neboli komplimenty. Bola tam otázka, či viem, prečo má každý dom na Nádvorí Európy iný štít, lebo on to nevie a nikto z kolegov v lodenici mu to nevie povedať. Vedela som to. Napísala som mu dva odseky. Poďakoval sa a spýtal sa, či učím aj dospelých. Odpísala som, že dospelí sú najhorší žiaci, lebo si myslia, že všetko vedia. „Tak ja budem výnimka,“ napísal. „Ja neviem skoro nič.“

„Szia,“ povedala som, keď som si sadla. Zámerne.

Chvíľu na mňa hľadel a potom sa rozžiaril. „To viem! To znamená ahoj. Naučil som sa to hneď prvý týždeň, keď som sem prišiel. A ešte köszönöm. A ešte jedno slovo, ale to sa pred učiteľkou nehovorí.“

„Pred učiteľkou sa smie povedať všetko, len to treba správne vysloviť.“

Zasmial sa a objednal nám dve kávy a kúsok dobošky, lebo keď už sedí s Komárňankou, nemôže mi ju vraj nekúpiť. Rozprával, že je z Nitry, že robí konštruktéra v lodenici a že pred rokom prišiel „na šesť mesiacov“. „Zostal som, lebo sa mi páči, že tu človek každé ráno vidí rieku. V Nitre máme len Nitru a tá sa tvári, že neexistuje.“

Počúvala som ho a všímala si drobnosti. Keď hovoril o lodiach, nakláňal hlavu nabok, ako keby počúval ich trup. Nosil hodinky s koženým remienkom, už trochu popraskaným. A keď som sa zasmiala, na sekundu sa mu pohľad zastavil na mojich perách a potom rýchlo uhol, ako chlapcovi, ktorého prichytili. To sa mi páčilo viac, než by som bola rada priznala.

„Prečo si mi na začiatku odpisovala tak prísne?“ spýtal sa.

„Lebo si mi poslal fotku s rybou.“

„To bola šťuka! Z Váhu! Sedemdesiatdva centimetrov!“

„Vidíš. Presne v tom je problém.“

Smiali sme sa a kaviareň sa pomaly vyprázdňovala. Za oknom prešla skupina turistov s dáždnikmi, fotografovali každý balkón a každý kvetináč. Ondrej sa ich snažil napodobniť, zdvihol hrnček a cvakol ním do vzduchu. Bol trochu nemotorný a vôbec sa za to nehanbil. Uvedomila som si, že už pol hodiny nemyslím na zajtrajšiu písomku ani na to, ako vyzerám.

Okolo piatej sme sa zdvihli. Ondrej navrhol pevnosť a ja som súhlasila, hoci som tam bola so žiakmi snáď dvadsaťkrát. Išli sme dolu k Dunaju, popri Alžbetinom moste, kde sa na druhom brehu už rozsvecovali prvé svetlá Komáromu. „Tam je Maďarsko,“ povedal, akoby mi oznamoval novinku. „Tu je Slovensko. A ty si kde?“

„Na moste,“ odpovedala som. „Väčšinou presne v strede.“

Na konci sezóny bolo v pevnosti len zopár turistov z Rakúska a sprievodca, ktorý ma poznal a žmurkol na mňa, keď videl, s kým idem. Vyšli sme na hradby, kde vietor od rieky trhal vlasy a pod nami sa stretávali dve vody. Váh prichádzal zľava, tmavší a pomalší, a Dunaj ho do seba bral široko a bez námahy. Na sútoku bolo vidieť čiaru, tam, kde sa ešte nechcú zmiešať.

„Ako sa povie po maďarsky sútok?“ spýtal sa.

„Torkolat.“

„To znie ako hrdlo.“

„Trochu to aj znamená. Ústie.“ Pozrela som na neho. „Chceš vedieť ešte nejaké slovo?“

Stál blízko, ruky opreté o studený kameň, kabát rozopnutý. „Chcem,“ povedal. „Ale také, ktoré sa v škole neučí.“

Mala som tisíc možností, ako to zahrať do autu. Namiesto toho som sa k nemu naklonila a povedala mu to jedno slovo, potichu, rovno do ucha. Cítila som, ako mu celým telom prebehla vlna, ako sa mu zrýchlil dych a ako sa mi pritom zohriala tvár napriek vetru. Neprekladala som mu ho. Nemusela som.

Pobozkal ma tam, na hradbách, s výhľadom na dve krajiny a dve rieky. Opatrne, ako človek, ktorý spúšťa loď na vodu a nevie, či bude plávať. Potom už menej opatrne. Mal studený nos a teplé ústa a ja som sa držala klop jeho kabáta, lebo sa mi zrazu zdalo, že ak sa pustím, odnesie ma vietor rovno do Budapešti.

„Kívánlak,“ zopakoval po chvíli s hroznou výslovnosťou. „Takto?“

„Takmer,“ zasmiala som sa. „Mäkšie. A viac to mysli vážne.“

„Myslím to vážne už od kaviarne.“

Chvíľu sme ešte stáli na hradbách a nič sme nehovorili. Slnko zapadalo za Dunaj niekde smerom na Bratislavu a celá hladina sa sfarbila do medova. Ondrej ma objal zozadu, bradu mi položil na temeno a ja som cítila, ako mu cez kabát bije srdce, rýchlejšie, než by chcel. Dolu po rieke sa pomaly šinula nákladná loď, dlhá a nízka, s vlajkou, ktorú som nevedela rozoznať. „Rumunská,“ povedal mi do vlasov. „Vezie obilie. Poznám ju podľa kormidlovne.“ Zasmiala som sa, že na lode je naozaj odborník. „Na lode áno,“ odpovedal. „Na ženy z Komárna sa ešte len učím.“

Keď sme zišli dolu, bola už tma. Na Klapkovom námestí svietila radnica a pod sochou generála sedeli dvaja stredoškoláci, ktorých som učila pred tromi rokmi. „Dobrý večer, pani učiteľka,“ pozdravili naraz, jeden po slovensky, druhý po maďarsky, a zvedavo si premerali Ondreja. Kedysi by som sa zahanbila. Teraz som im len kývla a držala ho za ruku ďalej.

Pred mojím domom sme zastali. Starý meštiansky dom s bránou, cez ktorú sa vchádza do dvora s orechom. „Tu bývam,“ povedala som. „Na poschodí. Mám tam knihy, dve mačky a fľašu zo Strekova.“

„Je to pozvanie, alebo lekcia slovnej zásoby?“

„Oboje. U nás sa učí aj po vyučovaní.“

Išli sme cez dvor pod orechom, kde voňali mokré listy a kde suseda z prízemia, pani Kovácsová, ešte vešala bielizeň, hoci už bola tma. Pozdravila ma po maďarsky a potom si premerala Ondreja od topánok po golier s výrazom, aký vedia nasadiť len staré komárňanské dámy. „Jó estét,“ povedal jej Ondrej s úklonom. Pani Kovácsová zdvihla obočie, otočila sa ku mne a povedala: „Na, ez legalább udvarias.“ Aspoň je slušný. Nepreložila som mu to. Nechcela som, aby spyšnel.

Na schodoch sme sa bozkávali na každom odpočívadle, akoby sme tam museli zastať, aby sme nabrali dych. Mačky nás vítali mňaukaním a Ondrej sa im slávnostne predstavil po maďarsky, s takou chybou, že som sa musela oprieť o stenu. Víno som otvorila, ale nikto sa ho nedotkol. Stáli sme v kuchyni, jeho kabát na zemi, moje topánky niekde pri dverách, a on mi pomaly rozpletal vrkoč, pramienok po pramienku, akoby to bola najdôležitejšia vec, akú kedy konštruoval.

„Povedz mi ešte jedno slovo,“ zašepkal.

Povedala som mu ho. A potom ďalšie. A potom som prestala učiť, lebo sa ukázalo, že niektoré veci Ondrej chápe aj bez prekladu.

Ráno som našla na chladničke lístok napísaný jeho technickým písmom: Szia. Köszönöm. Kívánlak. Tri slová, všetky správne. Dostal jednotku.