Káva na Panskej

Zuzana, 34 · Bratislava

Rok. Presne rok a dva týždne od chvíle, keď som na súde podpísala posledný papier a vyšla na ulicu s pocitom, že mi niekto vybral z hrude všetky zásuvky a nechal ich otvorené. Odvtedy som sa naučila veľa vecí. Vymeniť tesnenie v kohútiku. Zaspať uprostred postele. Objednať si jedlo pre jedného bez toho, aby som sa pred kuriérom tvárila, že čakám návštevu. Jednu vec som však zabudla úplne: ako sa flirtuje.

Aspoň som si to myslela v ten štvrtok, keď som stála pred zrkadlom v predsieni svojho bytu v Ružinove a skúšala, ako sa usmieva žena, ktorá ide na rande. Vyzerala som ako niekto, kto sa ide pýtať na cestu. Mala som tridsaťštyri rokov, slušnú prácu v poisťovni na Mlynských nivách, dobré topánky a úplne prázdnu hlavu.

Marek mi písal tri týždne. Nijaké srdiečka, nijaké lacné komplimenty. Písal o tom, že pracuje ako statik a že každý most v Bratislave vidí trochu inak než ostatní ľudia, ako súčet síl, ktoré sa navzájom držia v rovnováhe. Keď som mu raz v noci napísala, že sa necítim ako niekto, kto by mal niekoho zaujímať, odpísal: „To ti povedal kto? Chcem to meno. Mám kladivo a veľa času.“ Smiala som sa nahlas, sama v kuchyni, a bolo to prvý raz po dlhom čase.

Dohodli sme sa na kaviarni na Panskej, kúsok od Hviezdoslavovho námestia. Vybral ju on, vraj preto, že tam robia najlepší flat white v meste a majú stoličky, z ktorých sa dá ľahko utiecť. Tá veta ma presvedčila viac než všetky jeho fotky.

Prišla som o desať minút skôr, čo bola chyba. Desať minút stačí na to, aby si človek trikrát rozmyslel, či nemá radšej vstať a ísť domov. Sadla som si k oknu, objednala si vodu, lebo káva by prezradila, že som nevydržala čakať, a sledovala ľudí s dáždnikmi, ktorí sa predierali úzkou ulicou smerom k Michalskej bráne. V hlave som si opakovala otázky, ktoré sa na rande kladú. Čo robíš vo voľnom čase. Máš rád cestovanie. Znelo to ako dotazník na úrade práce.

Marek vošiel presne načas, trochu zmoknutý, so šálom omotaným okolo krku tak nedbalo, ako to vedia len muži, ktorí sa pred zrkadlom nezdržiavajú. Bol vyšší, než som čakala, mal krátke vlasy prešedivené na spánkoch a oči, ktoré sa smiali skôr než ústa.

„Zuzana,“ povedal, akoby to meno skúšal, či mi sedí. „Si tu skôr. To je dobré znamenie, alebo si si chcela obzrieť únikové cesty?“

„Oboje,“ priznala som. A potom, neviem prečo, som dodala: „Aby si vedel, rok som s nikým nebola na rande. Možno som zabudla, ako sa to robí.“

Sadol si oproti mne, zložil šál a pozrel sa na mňa bez štipky súcitu, za čo som mu bola v duchu vďačná. „Ja som naposledy na rande vrazil do čašníčky a vylial jej z podnosu tri cappuccina. Takže latka je nízko. Stačí, ak nič nevylejeme.“

Nevyliali sme nič. Rozprávali sme sa dve hodiny a ja som si prvý raz za rok nevšimla, koľko je hodín. Hovoril o Moste Apollo, pri ktorom kedysi robil kontroly, o tom, ako sa oceľ v lete rozťahuje a v zime sťahuje, a že to je vlastne celé tajomstvo: nechať veciam priestor, aby sa mohli hýbať, inak prasknú. Počúvala som ho a zrazu som si uvedomila, že sa predkláňam cez stôl, že mám lakte na doske a bradu v dlani a že sa na neho pozerám tak, ako som sa roky nepozerala na nikoho. Telo si to pamätalo. Hlava ešte nie, ale telo áno.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol, keď prestalo pršať. „Kým si to počasie zase nerozmyslí.“

Išli sme cez Hviezdoslavovo námestie, popri divadle a lavičkách, na ktorých sedeli mamičky s kočíkmi a študenti s bagetami. Pri nábreží sa otvoril výhľad na rieku, sivú a širokú, s nákladnou loďou, ktorá sa pomaly ťahala proti prúdu. Vietor od Dunaja mi strapatil vlasy a ja som prestala riešiť, ako vyzerám.

Kráčali sme po nábreží smerom k Eurovei. Marek šiel tesne vedľa mňa, ale nedotýkal sa ma. Bolo to horšie a lepšie zároveň. Pri každom kroku som vnímala jeho rameno kúsok od môjho, teplo, ktoré z neho sálalo cez tenký sveter, vôňu mokrej vlny a niečoho drevitého. Pristihla som sa, že spomaľujem, len aby som ho mala bližšie.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa.

„Že som celý rok nosila tenisky a dnes som si obula tieto,“ ukázala som na svoje čižmy na podpätku, „a že ma bolia päty a vôbec mi to neprekáža.“

Zastal. Pozrel sa na moje nohy, potom pomaly hore, a ten pohľad som cítila ako dlaň, ktorá sa kĺže po látke. „Pekné čižmy,“ povedal ticho. „Ale ak ťa bolia, mali by sme si niekde sadnúť.“

Sadli sme si na schody pri Eurovei, kde sa nábrežie zvažuje k vode. Oproti sa rozsvecovala Petržalka, panelák za panelákom, ako obrovská šachovnica, na ktorej niekto postupne rozkladá figúrky. Vpravo, za Starým mostom, sa v diaľke črtal Most SNP s tým svojím lietajúcim tanierom na pylóne. Marek mi rozprával, že ako chlapec veril, že v ňom bývajú mimozemšťania, ktorí dohliadajú na premávku. Smiala som sa a on sa pritom pozeral na moje ústa.

A vtedy som to urobila. Nerozmýšľala som, nepripravovala som sa. Zdvihla som ruku a odhrnula mu z čela prameň vlasov, ktorý mu tam nafúkal vietor. Prsty mi zostali na jeho spánku o sekundu dlhšie, než bolo treba. Potom o dve. Marek zavrel oči.

„Tak toto,“ povedal potichu, „je presne to, čo si podľa teba zabudla.“

„Asi nie úplne,“ zašepkala som.

Pobozkal ma pomaly, akoby mal kopu času a nikam sa neponáhľal. Chutil po káve a po studenom vzduchu. Cítila som jeho ruku na krku, palec za uchom, a niekde hlboko v bruchu sa mi prebudilo niečo, čo spalo tak dlho, že som si myslela, že odumrelo. Nebola to nervozita. Bola to chuť. Obyčajná, hladná, dospelá chuť na muža, ktorý sedí vedľa mňa.

Keď sme sa od seba odtiahli, bola už tma. Nad Dunajom sa rozsvietili lampy a ich svetlo sa na vlnách trhalo na zlaté kúsky. Marek mi obrátil dlaň a prstom po nej kreslil malé kruhy, až mi naskočila husia koža po celom ramene.

„Bývam na Kollárovom námestí,“ povedal. „Pätnásť minút pešo. Alebo ťa odprevadím na električku a zajtra ti napíšem, ako slušný človek. Obe možnosti sú v poriadku. Myslím to vážne.“

Vedela som, že to myslí vážne. Aj preto som sa nemusela rozhodovať dlho. Rok som žila ako niekto, kto sa bojí zakopnúť. Dávala som si pozor na každý krok, každé slovo, každý pohár vína navyše. A teraz som sedela na studených schodoch pri rieke, pery ma pálili a jediné, čoho som sa bála, bolo, že tento večer skončí na zastávke.

„Tie čižmy ma naozaj bolia,“ povedala som. „Pätnásť minút ešte vydržím. Viac nie.“

Zasmial sa, vstal a podal mi ruku. Tentoraz ju už nepustil.

Išli sme hore cez Námestie SNP a Obchodnú, kde už svietili bistrá a čajovne a na zastávkach postávali ľudia s ruksakmi. Na každom rohu ma zastavil a pobozkal znova, raz pri výklade zatvoreného kníhkupectva, raz pod lampou, ktorá blikala, akoby sa nevedela rozhodnúť, či svietiť. Smiala som sa mu do úst. Nevedela som, že sa to ešte dá.

Jeho byt bol na treťom poschodí starého domu so širokým schodiskom a zábradlím z tepaného železa. Kým odomykal, stála som za ním a dýchala mu na krk. Kľúč sa mu dvakrát zasekol.

„Statik,“ podpichla som ho. „A neporadí si so zámkou.“

„Statik má momentálne úplne iné starosti,“ odpovedal a konečne otvoril.

V predsieni sme ani nerozsvietili. Zo zvyku som sa zohla, že si vyzujem čižmy, ale on si kľakol predo mnou a stiahol mi ich sám, jednu po druhej, pomaly, s dlaňami na mojich lýtkach. Keď sa narovnal, bol taký blízko, že som cítila, ako mu bije srdce. Alebo moje. Už som to nevedela rozlíšiť.

Chytila som ho za golier svetra a pritiahla k sebe. Tentoraz som si nepotrebovala nič pamätať. Nič som nezabudla. Len to celý rok čakalo, kým sa niekto opýta správne.

Zvyšok tej noci patrí len nám dvom.

Ráno som sa zobudila v cudzej posteli, s rozstrapatenými vlasmi a s výhľadom na strechy okolo Kollárovho námestia. Z kuchyne voňala káva. Na nočnom stolíku ležal lístok, na ktorom Marekovým hranatým písmom stálo: „Flat white nemám. Mám niečo lepšie. Neutekaj.“ Neutiekla som.