Po dvanástke

Lenka, 27 · Košice

Posledný pacient na izbe číslo sedem sa volal pán Hudák, mal osemdesiatdva rokov, novú bedrovú náhradu a zvyk chytať ma za ruku a hovoriť mi „dievčatko“. O siedmej večer, keď som mu naposledy merala tlak, mi povedal: „Choďte už domov, dievčatko, a nerobte nič rozumné.“ Zasmiala som sa. Nevedel, že presne na to myslím od obeda.

V šatni nemocnice na Rastislavovej som si stiahla zelenú uniformu a chvíľu som len tak stála v podprsenke pred skrinkou, s čelom opretým o studený plech. Dvanásť hodín. Dve žily, ktoré sa nedali napichnúť, jedna rodina, čo kričala na chodbe, jeden starý pán, ktorý sa smial, a nohy, ktoré som necítila od kolien nadol. Každá rozumná žena by išla domov, napustila si vaňu a zaspala pri seriáli.

Ja som vaňu nechcela. Chcela som, aby sa ma niekto dotýkal inak, než sa celý deň dotýkam ja cudzích tiel, opatrne, profesionálne, v rukaviciach. Chcela som ruky, ktoré sa nepýtajú, či to nebolí.

Vytiahla som mobil. Tibor. Písali sme si dva týždne, väčšinou v noci, keď som mala nočnú a on sa vracal z divadla. Robil zvukára, počas predstavení sedel v kabíne nad hľadiskom a posielal mi fotky javiska zhora, malé postavičky v kostýmoch, ktoré vyzerali ako hračky. Raz mi napísal, že najkrajší zvuk v celej budove je ticho tesne predtým, ako sa zdvihne opona. Odvtedy som na neho myslela častejšie, než by som priznala.

Napísala som: „Práve som skončila dvanástku. Máš dnes voľno?“

Odpoveď prišla za necelú minútu. „Dnes hráme Carmen, ale ja mám náhradníka. Prečo?“

Palec mi chvíľu visel nad displejom. Potom som to napísala na rovinu, lebo na nič iné som už nemala silu: „Lebo nechcem ísť domov sama. A nechcem čakať do soboty.“

Tri bodky. Zmizli. Znova tri bodky. Srdce mi búšilo tak, že som ho počula v ušiach, rovnako ako keď sa na oddelení rozozvučí alarm.

„Spievajúca fontána. O pol deviatej. Budem ten nervózny pri lavičke.“

Doma na Terase som mala presne dvadsať minút. Sprcha, horúca, až mi zružovela koža. Zmyla som zo seba dezinfekciu, ktorá mi vždy zostane v nose aj vo vlasoch. Čierne šaty, tie jednoduché s rozparkom, ktoré som si kúpila v Auparku a nikdy som ich nemala kam obliecť. Pod ne bielizeň, ktorú by nikto na oddelení nečakal od sestričky, čo si viaže vlasy do drdola a nosí biele šľapky. Vlasy som nechala rozpustené. Pery som si namaľovala len trochu. Parfum na zápästie, za ucho a potom, s úsmevom len pre seba, aj niekam, kam nikto nevidí.

V električke smerom do centra som sedela pri okne a cítila, ako mi pod šatami tlčie pulz na miestach, na ktoré som celý deň nemala čas ani pomyslieť.

Hlavná bola ešte plná ľudí. Teplý septembrový večer, terasy obsadené, pri morovom stĺpe niekto hral na gitare. Na konci námestia sa týčil Dóm svätej Alžbety, osvetlený zospodu, so strechou z farebných glazovaných škridiel, ktoré sa v reflektoroch leskli ako hadia koža.

Videla som ho skôr než on mňa. Stál pri okraji fontány, ruky vo vreckách čiernej bundy, a pozeral na vodu, ktorá práve začala stúpať do rytmu nejakej klasickej skladby. Bol vyšší, než som si myslela, s dvojdňovým strniskom a s ramenami, pri pohľade na ktoré som na chvíľu zabudla, ako sa dýcha.

„Nervózny pri lavičke,“ povedala som, keď som prišla bližšie. „Ale lavička je tamto.“

Otočil sa. Pozrel na mňa, na šaty, na rozpustené vlasy a potom mi znova pozrel do očí. „Na fotkách si mala uniformu,“ povedal pomaly. „Toto som nečakal.“

„Uniforma je v skrinke. Dnes večer ju nechcem ani vidieť.“

Fontána za ním vystrelila do výšky a svetlá sa zmenili z modrej na červenú. Voda mu padala za chrbtom ako opona. Stáli sme blízko, možno až príliš blízko na dvoch ľudí, ktorí sa vidia prvýkrát, a ani jeden z nás neurobil krok dozadu.

„Máš hlad?“ spýtal sa.

„Nie,“ povedala som. A potom, keďže som bola unavená a úprimnosť bola to jediné, na čo mi zostala energia: „Teda áno. Ale nie na jedlo.“

Chvíľu mlčal. Videla som, ako prehltol. „Lenka,“ povedal ticho, „toto by si nemala hovoriť mužovi, ktorý býva dve ulice odtiaľto.“

„Kde presne?“

„Na Kováčskej. Nad pekárňou.“

Nakoniec sme si predsa len sadli. Na jeden pohár, trval na tom, lebo vraj chce vidieť, ako vyzerám, keď neutekám z jednej izby do druhej. Na terase oproti Dómu sme pili suchý tokajský furmint, studený, s vôňou hrušiek, a Tibor mi rozprával o Carmen, ktorú práve hrali pár desiatok metrov od nás. „V poslednom dejstve ju zabijú,“ povedal. „Mne sa vždy najviac páčilo prvé. Keď ešte nič nie je rozhodnuté a ona sa len pozerá.“

„Ako sa pozerá?“

Oprel sa na stoličke a díval sa na mňa. Len sa díval. Nič nehovoril, nič nerobil, len mi pohľadom pomaly prešiel od úst po hrdlo, po ramienko šiat, ktoré sa mi zosunulo nižšie, a späť. Pod stolom som si prekrížila nohy a rozparok sa roztvoril. Videla som, že si to všimol. Chcela som, aby si to všimol.

„Takto,“ povedal.

Víno som nedopila. Položila som mu ruku na koleno pod stolom, prsty na hrubú látku džínsov, a pocítila som, ako mu stuhli svaly. Bolo to ako elektrina, obyčajná fyzika, nič romantické, a zároveň to najlepšie, čo som za celý deň cítila.

„Tibor,“ povedala som. „Som hore od pol piatej ráno. Nemám silu na hry.“

Zaplatil skôr, než čašníčka stihla doniesť účet.

Kováčska bola tichšia než Hlavná, lampy tu svietili žltšie a dlažba sa ešte trochu leskla od popoludňajšieho dažďa. Tibor odomkol vchodové dvere vedľa výkladu pekárne, kde už bola tma a na regáloch ležali len prázdne košíky. „Ráno tu celá ulica vonia chlebom,“ povedal. „Zobudíš sa na to.“

„Kto povedal, že tu budem ráno?“

„Nikto,“ usmial sa. „Len dúfam nahlas.“

Na medziposchodí som to už nevydržala. Chytila som ho za bundu, otočila k stene a pobozkala. Nie nežne, nie opatrne, ale tak, ako človek pije vodu po dvanástich hodinách bez prestávky. Zaprel sa dlaňami o stenu po oboch stranách mojej hlavy a chvíľu mi len dovolil robiť, čo chcem. Potom mi vkĺzol rukou do vlasov a naklonil mi hlavu tak, ako chcel on, a mne sa podlomili kolená, ktoré ma od rána tak boleli.

Svetlo na schodisku zhaslo. Ani jeden z nás ho nešiel rozsvietiť.

V byte svietila len malá lampa nad pracovným stolom, na ktorom sa kopili káble, slúchadlá a mixážny pult s desiatkami gombíkov. Tibor zavrel dvere pätou. Stála som uprostred izby a zrazu som nevedela, čo s rukami. Na oddelení vždy presne viem, čo mám robiť. Tu som nevedela nič a bolo to úžasné.

„Otoč sa,“ povedal potichu.

Otočila som sa. Cítila som jeho prsty na zipse šiat, ako ho pomaly, zúbok po zúbku, sťahuje nadol, a jeho dych na krku, teplý a trochu roztrasený. Šaty mi skĺzli z ramien. Pobozkal ma na miesto medzi lopatkami, presne tam, kde ma po každej službe bolí najviac, a ja som zavrela oči.

„Tu ťa to bolí,“ povedal. Nebola to otázka.

„Už nie,“ zašepkala som.

A potom som prestala myslieť na službu, na pána Hudáka, na infúzie aj na zajtrajší budík. Prestala som myslieť úplne.

Zobudila som sa na vôňu chleba. Presne ako sľúbil. Cez okno prenikalo sivé svetlo a zdola sa ozývali hlasy pekárov a buchot plechov. Tibor spal na bruchu, s rukou prehodenou cez môj bok, akoby sa bál, že v noci odídem.

Pozrela som na mobil. Tri neprečítané správy od kolegyne z oddelenia, či by som v nedeľu nezobrala službu za ňu. Odpísala som: „Nie. Mám program.“

Potom som mobil položila displejom nadol, pritúlila sa k teplému chrbtu a myslela na pána Hudáka. Mal pravdu. Neurobila som nič rozumné. A bolo to najlepšie rozhodnutie za celý mesiac.