Sneh až po okná

Monika, 43 · Liptovský Mikuláš

V utorok ráno o deviatej odchádza z penziónu posledné auto. Rodina z Košíc, dve deti v kombinézach, otec s tvárou človeka, ktorý si práve vypočul dopravné spravodajstvo. „Diaľnicu za Važcom vraj zatvárajú,“ hovorí Monike pri platení. „Radšej pôjdeme, kým sa dá.“ Monika im pribalí na cestu makový koláč a zamáva za nimi z verandy. Sneh padá hustý a ťažký, taký, čo sa nelepí na okná, ale na všetko naraz.

Penzión stojí na kraji Demänovej, tam, kde sa mesto pomaly mení na cestu k Jasnej. Deväť izieb, jedáleň s kachľami a za dverami s nápisom Súkromné jej vlastný byt: kuchyňa, obývačka s oknom na Nízke Tatry a spálňa, do ktorej za posledné štyri roky nevkročil nikto okrem mačky. Penzión zdedila po otcovi, dcéra študuje v Brne a manžel sa odsťahoval s kolegyňou do Popradu tak nenápadne, že si to susedia všimli až po polroku.

V knihe hostí zostáva jedno meno. Matej Horváth, izba číslo šesť, prišiel v piatok sám, s lyžami, ktoré vyzerali, že pamätajú ešte starú sedačku na Chopok. Štyridsaťsedem rokov, hydrológ zo Žiliny, veľa sa neusmieva, ale keď áno, tak celou tvárou. Každé ráno si pýtal čaj namiesto kávy a každý večer sedel v jedálni nad mapou Nízkych Tatier s ceruzkou v ruke. Monika si naňho zvykla ako na tichý kus nábytku.

Počas tých troch dní si o ňom všimla len málo vecí, ale všimla si ich presne. Že si topánky vyzúva pri dverách jedálne, hoci to nikto nežiada. Že keď mu v sobotu večer priniesla polievku, poďakoval sa jej očami skôr než ústami. Že v izbe číslo šesť ráno vždy nájde posteľ ustlanú tak rovno, akoby ju meral vodováhou. Chyžná Jarka, ktorá chodieva upratovať z Okoličného, sa na tom smiala: „Ten pán robí našu robotu, pani Monika. Buď je vojak, alebo je dlho sám.“

O desiatej schádza dolu, bundu prehodenú cez plece. „Čertovica je zavretá,“ oznámi. „Donovaly tiež. Polícia smerom na Ružomberok nepustí nikoho, kto nemá snehové reťaze a pevné nervy. Ja mám len jedno z toho.“

„Ktoré?“ spýta sa Monika.

„Nervy. Reťaze som nechal doma v garáži. Na háku, veľmi pekne zavesené.“

Zasmeje sa napriek sebe. Ponúkne mu izbu zadarmo, kým cesty neotvoria, on odmietne, že zaplatí, ona odmietne jeho odmietnutie a nakoniec sa dohodnú, že jej pomôže odhŕňať sneh od vchodu. Kým hádžu lopatami, sneh im zasypáva stopy rýchlejšie, než ich stihnú urobiť. Na poludnie na hodinu vypadne prúd a Monika zakúri v kachliach v jedálni. Sedia pri nich každý na inom konci lavice a počúvajú, ako sa vietor opiera do okien.

Popoludní sa vietor na chvíľu utíši. Matej sa spýta, či sa dá niekam prejsť, a ona ho vezme autom dolu k Liptovskej Mare, pomaly, v stopách po pluhu. Nádrž je zamrznutá a zasypaná, ako obrovské biele pole, v ktorom sa strácajú hranice brehu. Na obzore by mala stáť Tatralandia so šmykľavkami, teraz je z nej len rozmazaný tieň. Vystúpia a mráz ich chytí za nosy.

„V lete sem chodievam plávať skoro ráno, kým sa neprebudia turisti,“ povie Monika. „Voda je studená, ale čistá. Človek si pripadá, akoby mal celé jazero pre seba.“

„Aj teraz ho máme pre seba,“ odpovie Matej. Stojí vedľa nej, ruky vo vreckách, a pozerá na ňu tak dlho, že ju to začne hriať zvnútra. „Mimochodom, vaše koláče sú nebezpečné. Za tri dni som pribral viac než za celú jeseň.“

„Tak si ich nemusíte brať.“

„To by bola urážka domácej. Ja som slušne vychovaný.“

Cestou späť jej rozpráva, že v Mikuláši bol prvýkrát ako študent, na exkurzii, a že si vtedy zapamätal jedine to, že tu súdili Jánošíka. „Učiteľ nás zaviedol do tej kúrie pri námestí a povedal, že tu sa rozhodlo o zbojníkovi. Celá trieda čakala, že nám ukáže hák.“ Monika sa smeje a nevie prečo, veď ten príbeh počula stokrát. Asi preto, že ho rozpráva on, pomaly, trochu ironicky, s očami upretými na cestu.

Doma sa zastavia v kôlni po drevo. Matej nesie naraz toľko polienok, že za nimi nevidí pod nohy, a Monika ide pred ním a navádza ho cez záveje. „Doľava. Ešte. Pozor, schod.“ Na schode sa aj tak potkne a polovica dreva sa rozsype do snehu. Zbierajú ho spolu, na kolenách, s červenými rukami, a keď sa pri tom zrazia čelami, obaja vybuchnú do smiechu. Monika si uvedomí, že sa takto nesmiala roky. Nie zdvorilo, ako sa smeje na hostí, ale naplno, až ju bolí brucho.

Večer sa prúd vráti, ale sneh nie a nie prestať. Monika uvarí bryndzové halušky, lebo na nič iné nemá náladu a na tie má vždy. Keď prestiera v jedálni, zrazu jej príde smiešne, že budú sedieť dvaja pri stole pre dvadsať ľudí, pod lampami, ktoré svietia na prázdne stoličky.

Postaví sa medzi dvere a zaváha. Potom ich otvorí dokorán. „Poďte radšej ku mne,“ povie. „Tu je to ako v čakárni.“

Matej sa zastaví na prahu jej obývačky, akoby vchádzal do kostola. Prejde pohľadom po policiach s knihami, po fotke dcéry v talári, po pletenej deke na gauči, po okne, za ktorým sa v tme krúti sneh vo svetle pouličnej lampy. „Takže takto vyzerá penzión zvnútra,“ povie potichu.

„Takto vyzerám zvnútra ja,“ opraví ho. A hneď sa začervená, lebo to znelo viac, než chcela. Alebo presne toľko, koľko chcela, len si to ešte nepriznala.

Kým ona prihrieva halušky a na panvici vyškvaruje slaninu, on sa prechádza po izbe a dotýka sa vecí len pohľadom. Pri starom barometri po otcovi sa zastaví a poklepe naň prstom, ako to robievali starí páni. Ručička sa ani nepohne. „Ukazuje búrku,“ oznámi spokojne. „Aspoň niečo v tomto dome hovorí pravdu.“ Monika sa oprie o kuchynskú linku, pozerá na jeho chrbát, na široké plecia v sivom svetri, a v podbrušku pocíti teplé, pomalé zovretie, na ktoré už takmer zabudla.

Jedia pri malom stole pri okne. Otvorí fľašu, ktorú jej sused vinár priniesol na Vianoce, a potom aj druhú, menšiu, s demänovkou, lebo Matej tvrdí, že bez nej sa na Liptove nikto nemôže považovať za riadneho hosťa. Po druhom poldecáku jej rozpráva o svojom rozvode, stručne, bez horkosti, ako o chybe v teréne, ktorú treba zakresliť do mapy a ísť ďalej. Ona mu hovorí o manželovi a o tom, ako sa naučila sama meniť poistky, štiepať drevo a odmietať hostí, ktorí po polnoci klopú na dvere a pýtajú sa, či ešte nemá otvorený bar.

„A mňa by ste odmietli?“ spýta sa, a hneď dodá: „Pardon. To bola hlúposť.“

„Tykajme si,“ povie Monika. „Po dvoch fľašiach a jednej kalamite sa to patrí.“

Štrngnú si. Ich prsty sa pri tom dotknú a nikto z nich ruku neodtiahne. Je to taký malý pohyb, že by si ho nikto zvonku nevšimol, ale Monike sa pri ňom rozbúcha srdce, akoby vybehla na Chopok pešo. Matej pomaly obráti jej dlaň a palcom prejde po vnútornej strane zápästia, kde je koža najtenšia. „Máš studené ruky,“ povie.

„To je od cesta na halušky. Vždy ho robím so studenou vodou.“

„Tak ich treba zohriať.“

Nevie, kto z nich sa pohne prvý. Vie len, že zrazu sedí na gauči bližšie, deka jej skĺzla z kolien a jeho pery sú na jej krku, tam, kde jej voľný sveter odhaľuje kľúčnu kosť. Bozkáva ju pomaly, akoby mal času koľko chce, a on ho naozaj má, lebo cesty sú zavreté a sneh padá ďalej. Monika zavrie oči a počúva, ako praská drevo v krbových kachliach v rohu a ako sa jej mení vlastný dych. Nič iné. Ani telefón, ani zvonček na recepcii, ani hlas v hlave, ktorý jej roky pripomínal, čo sa patrí.

Keď jej prsty nájdu gombíky na jeho košeli, zastaví jej ruku. „Monika,“ zašepká, „ak toto urobíme, zajtra ráno ti budem musieť zaplatiť za izbu. Inak by som mal pocit, že som si ťa kúpil za halušky.“

„Izba číslo šesť dnes zostane prázdna,“ povie ona. „Tú ti nezaúčtujem.“

Postaví sa, vezme ho za ruku a vedie ho cez obývačku k dverám spálne. Na prahu sa ešte obráti a zhasne lampu. Za oknom, niekde hore nad Jasnou, sa na sekundu rozsvietia svetlá ratraku, ktorý celú noc upravuje zjazdovky, a potom zmiznú v snehu. Dvere za nimi sa zatvoria potichu, tak, ako sa zatvárajú dvere v dome, z ktorého už všetci ostatní dávno odišli.

Cesty otvoria vo štvrtok popoludní. Matej odchádza až v sobotu.