Kačica pre dvoch

Ivana, 46 · Trnava

Kačica je v rúre od jednej. Polievam ju vlastnou šťavou každých dvadsať minút, hoci viem, že to netreba, a zakaždým, keď otvorím dvierka, sa kuchyňa naplní vôňou rasce a masti a ja na chvíľu zabudnem, prečo sa mi trasú ruky.

Dvadsaťtri rokov som v tomto dome varila pre štyroch. Potom pre troch, keď Tomáš odišiel k tej svojej do Hlohovca. Potom pre dvoch, keď Simona odišla na vysokú do Viedne. A od augusta, keď si Adam zbalil posledné krabice a presťahoval sa do Bratislavy, varím pre jednu. Čo znamená, že nevarím. Jem jogurt nad drezom a chlieb s maslom pri televízore, lebo kto by piekol kačicu pre jednu ženu.

Dnes však pečiem kačicu. Pre dvoch. A nie pre deti.

Dom je starý, s hrubými múrmi a úzkou záhradou, ktorá sa na konci opiera o mestské hradby, kúsok od Bernolákovej brány. Keď som sem pred rokmi prišla ako nevesta, tie stredoveké tehly, červené a hrboľaté, ma dusili. Pripadala som si ako v pevnosti. Dnes sú to jediné steny v meste, ktoré sa na mňa nič nepýtajú.

Pavol má prísť o šiestej. Je štvrť na päť a ja stojím v spálni pred otvorenou skriňou, v podprsenke a starých teplákoch, a nemôžem sa rozhodnúť, či si mám obliecť šaty, alebo nohavice. V šatách budem vyzerať, že sa snažím. V nohaviciach, že sa nesnažím. Mám štyridsaťšesť rokov, dve dospelé deti a som bezradná ako pred stužkovou.

Spoznala som ho v júni v Suchej nad Parnou, na otvorených pivniciach, kam ma vytiahla kamarátka Danka. „Musíš medzi ľudí,“ povedala, „inak zarastieš ako tá tvoja záhrada.“ Pavol stál za sudom vo svojej pivnici, opálený, v košeli s vyhrnutými rukávmi, a nalial mi frankovku. Keď som povedala, že je trochu trpká, neurazil sa. Zasmial sa a povedal: „Aj ja. Ale obaja sa vekom zlepšujeme.“

Odvtedy sme sa videli štyrikrát. Káva na Trojičnom námestí. Prechádzka popri Trnávke. Kino. A jeden bozk v aute pred mojím domom, taký dlhý, že sa mi zahmlili okuliare aj okná. Dnes prvýkrát prekročí môj prah.

Nakoniec si obliekam tmavozelené šaty s gombíkmi vpredu. Adam by povedal, že vyzerám ako učiteľka. Simona by povedala, mami, konečne. Nie je tu ani jeden z nich, aby to povedal, a ticho v dome je zrazu iné než posledné týždne. Nie prázdne. Skôr zvedavé.

Prechádzam po izbách a zbieram stopy. Adamove tenisky v predsieni, ktoré si zabudol. Simonin plyšový pes na gauči. Fotka z Chorvátska na chladničke, všetci štyria, ešte pred rozvodom, všetci spálení od slnka. Chvíľu ju držím v ruke. Potom ju odložím do zásuvky. Nie preto, že by som sa hanbila. Len dnes večer chcem, aby tento dom patril mne.

Zvonček zazvoní o šiestej a dve minúty. Otvorím a Pavol stojí na chodníku s dvoma fľašami v ruke a s kyticou astier, ktoré zjavne trhal vo vlastnej záhrade, lebo na stonkách má ešte hlinu.

„Nevedel som, čo varíš,“ hovorí, „tak som doniesol bielu aj červenú. A tieto, lebo v kvetinárstve na Hlavnej mali len ruže a ruže sú pre zbabelcov.“

„A ty nie si zbabelec?“

„Som. Hrozne. Celú cestu zo Suchej som rozmýšľal, že sa otočím.“ Pozrie sa na mňa, na šaty, a v kútikoch očí sa mu urobia vrásky. „Som rád, že som sa neotočil.“

Na prahu sa zastaví. Nie dlho, len na jeden nádych, ale všimnem si to. Vytiera si topánky o rohožku dlhšie, než treba, akoby vedel, že okrem môjho bývalého muža a inštalatéra tu žiaden muž nikdy nezostal na večeru. Možno to naozaj vie. Za to ho mám zrazu ešte radšej.

Kačicu krájam ja. Pavol ponúkol, že to urobí, ale tento dom má svoje pravidlá a jedno z nich znie, že kačicu krája ten, kto ju piekol. Lokše sú mäkké, opečené na masti, kapusta sladkokyslá, s jablkom, presne ako ju robievala mama. Pavol je prvé sústo so zatvorenými očami.

„Toto je nebezpečné,“ povie potom.

„Prečo?“

„Lebo teraz budem chcieť prísť znova.“

„To je hrozba?“

„Varovanie. Som ako túlavý kocúr. Stačí ma raz nakŕmiť.“

Smejem sa a zrazu si uvedomím, že sa smejem nahlas, v tejto kuchyni, pri tomto stole, kde som posledné mesiace sedávala potichu a počúvala, ako bzučí chladnička. Zvuk sa odrazí od kachličiek a vráti sa ku mne. Akoby sa dom smial so mnou. Pavol si to všimne. Nepýta sa. Len mi doleje víno a pod stolom sa jeho koleno dotkne môjho a zostane tam.

Rozprávame sa pomaly. O jeho vinici na svahu nad Suchou, o tom, ako tento rok zbierali neskoro pre dažde. O mojej práci v Západoslovenskom múzeu, kde katalogizujem staré cechové truhlice a pečate. O jeho synovi, ktorý žije v Kanade, a o tom, ako sa naučil variť, keď zostal sám, najprv zle, potom trochu menej zle.

Víno mi stúpa do líc. Pavol sa na mňa pozerá ponad pohár a ja cítim ten pohľad na krku, na výstrihu, na rukách, a už mi nie je nepríjemné, že ho cítim. Keď mi podáva chlieb, jeho prsty sa zdržia na mojich. Nepohnem sa.

„Môžem sa niečo spýtať?“ hovorí. „Aké je to, byť tu teraz sama?“

Chvíľu premýšľam. Nikto sa ma na to doteraz nespýtal, ani deti, ani Danka. Všetci sa pýtali len to, či to zvládam.

„Prvý mesiac som nespala,“ poviem. „Počula som každé vŕzganie. Chodila som do Adamovej izby a sedela na jeho posteli. A potom jedného dňa...“ Zasmejem sa, lebo je to hlúpe. „Jedného dňa som si pustila v kuchyni hudbu tak nahlas, že sa triasli poháre. A tancovala som. Sama. V pyžame. Nikto ma nevidel. A pochopila som, že dom nie je prázdny. Je len môj.“

Pavol položí pohár. Natiahne sa cez stôl a vezme ma za ruku. „Ukážeš mi ten tanec?“

„Nikdy,“ poviem. A potom vstanem, pustím v telefóne pesničku, na ktorú som vtedy tancovala, a podám mu ruku.

Tancujeme v kuchyni medzi drezom a chladničkou, pomaly, hoci pesnička je rýchla. Pavol ma drží za pás, jeho dlaň je teplá cez tenkú látku šiat a cítim, ako mi pod ňou horí koža. Je z neho cítiť víno a trochu dymu z pivnice. Oprem mu čelo o rameno. Pesnička skončí, ďalšia sa nezačne a my sa aj tak ďalej kolíšeme v tichu.

„Ivana,“ povie mi do vlasov. „Mal by som ísť. Kým je to ešte slušné.“

Zdvihnem hlavu. Je blízko, tak blízko, že vidím sivé chĺpky v jeho obočí a drobnú jazvu na brade. Myslím na fotku v zásuvke, na tenisky v predsieni, na posteľ hore, v ktorej som dvadsať rokov spala na pravej strane a teraz spím uprostred. Na to, že v pondelok som si kúpila nové obliečky, tmavomodré, bavlnené, prvé v živote, ktoré som si vybrala úplne sama, a keď ich predavačka balila, červenala som sa, lebo som presne vedela, prečo ich kupujem.

„Slušné to bolo dvadsaťtri rokov,“ poviem. „Dnes nemusí.“

Pobozká ma. Pomaly, dôkladne, ako človek, ktorý ochutnáva víno a nechce ho hneď prehltnúť. Rozopína mi gombíky na šatách, prvý, druhý, tretí, a ja ho vediem za ruku po schodoch hore, po tých vŕzgajúcich schodoch, ktoré poznám tak dobre, že by som po nich prešla aj poslepiačky. Dnes vŕzgajú inak. Ako tlmený smiech.

Vo dverách spálne sa ešte raz obzriem. Dole v kuchyni svieti lampa nad stolom, na ňom zvyšky kačice a dva poháre. Dom je tichý, ale nie prázdny. Potom zavriem dvere.

Ráno sedím v záhrade na lavičke pri hradbách, zabalená do deky, s hrnčekom kávy v dlaniach. Tehly sú vlhké od rosy a nad nimi krúžia vrany. Hore v spálni spí muž. Mobil zavibruje, píše Simona: „Mami, ako sa máš? Nie je ti tam smutno?“ Dlho sa pozerám na displej. Potom odpíšem: „Vôbec nie. Zavolám ti neskôr.“ A pijem kávu pomaly, lebo dnes sa nikam neponáhľam. Toto je môj dom.