Kód na inventúru

Simona, 38 · Banská Bystrica

V Banskej Bystrici ma pozná každý, kto niekedy kašľal. Za pultom lekárne kúsok od námestia stojím jedenásť rokov a za ten čas som predala sirup polovici mesta, tehotenské testy dcéram mojich spolužiačok a tabletky na tlak mužom, ktorí ma kedysi na strednej volali do kina. Viem, kto si kupuje prášky na spanie, kto berie kondómy vo veľkom balení a kto potom v nedeľu pri Hodinovej veži vodí manželku pod pazuchou. A oni vedia o mne, že som Simona z lekárne, že mám tridsaťosem, že po rozchode s Petrom bývam sama v Radvani a že v stredu chodím plávať na Štiavničky.

Preto som si profil založila bez fotky tváre. Len rameno, kúsok krku, vlasy stiahnuté do uzla. Do popisu som napísala jedinú vetu: „Hľadám muža, ktorý vie mlčať lepšie než ja.“ Ozvalo sa ich veľa, väčšina s otázkou, prečo sa skrývam. Tým som neodpisovala. Odpísala som až Tomášovi, ktorý sa nepýtal na nič a poslal mi len toto: „Mlčím profesionálne. Som geodet, celé dni stojím v poli pri statíve a rozprávam sa s kameňmi.“

Písali sme si dva týždne, vždy večer, keď som zatvorila pokladňu a sedela v aute na parkovisku, lebo domov sa mi ešte nechcelo. Bol z Podbrezovej, meral pozemky po celom kraji a poznal každú poľnú cestu od Zvolena po Brezno. Keď som mu vysvetlila svoje podmienky, nezasmial sa. Opýtal sa len, či smie navrhnúť miesto.

Moje podmienky boli jednoduché a nemenné. Nikdy nie Námestie SNP, ani terasa pod Hodinovou vežou, ani žiadna kaviareň v centre, kde by ma mohla zbadať pani Kráľová, ktorá u nás berie inzulín. Nikdy nie jeho auto pred mojím domom. Žiadne mená v správach, žiadne fotky. Ak niečo zruším, neopýta sa prečo. A keď ma náhodou uvidí v lekárni, bude to cudzí človek, ktorý si pýta Paralen.

„A kódy?“ napísal. „Potrebujeme kódy, keby ti niekto pozrel do mobilu.“

Smiala som sa v prázdnom aute nahlas. Dohodli sme sa, že ak napíšem „Mám inventúru“, rande platí. „Inventúra sa predlžuje“ znamenalo, že meškám. A „Došiel nám ibuprofén“ bolo zrušenie bez vysvetľovania. Znelo to ako hra pre deti, ale fungovalo to. Prvýkrát po rokoch som mala pocit, že niečo patrí len mne.

Prvé stretnutie navrhol na odpočívadle za Starými Horami, tam, kde sa cesta na Donovaly začína šplhať do zákrut a kde v noci stoja len kamióny. Štvrtok, pol deviatej. Išla som tam s búšiacim srdcom a s pocitom, že robím niečo zakázané, hoci som bola slobodná žena a on slobodný muž. Možno práve to ma vzrušovalo najviac: bolo to tajomstvo, ktoré sme si vybrali sami.

Stál pri tmavom aute s rukami vo vreckách bundy. Vyšší, než som čakala, s krátkymi prešedivenými vlasmi a tvárou ošľahanou vetrom, akú majú ľudia, čo robia vonku. Keď som vystúpila, nepodal mi ruku. Len sa usmial a povedal: „Dobrý večer. Máte inventúru?“

„Veľkú,“ odpovedala som. „Celý sklad.“

Sedeli sme v jeho aute, lebo vonku bolo sedem stupňov a z doliny ťahalo vlhko. Mal termosku s lipovým čajom, ktorý zbierala jeho mama, a dva plechové hrnčeky. Rozprával o hraniciach pozemkov, o susedoch, ktorí sa súdia pre pol metra záhrady, o tom, ako raz v lese pri Šachtičkách našiel starý hraničný kameň s vytesaným rokom 1784. Ja som rozprávala o ľuďoch, ktorí mi pri pulte zveria viac než svojmu lekárovi. Nepovedala som ani jedno meno. On sa ani raz nespýtal.

Keď som odchádzala, dotkol sa mojej ruky na kľučke dverí. Len dvoma prstami, na chrbte dlane, tam, kde mi po celých dňoch v rukaviciach a dezinfekcii praskala koža. „Máte ju suchú,“ povedal. „Lekárnička by mala vedieť, čo s tým.“ Celú cestu dolu do mesta som cítila tie dva prsty.

Druhé rande bolo o týždeň v Španej Doline. To miesto som vybrala ja: v novembri v pracovný deň tam nestretnete nikoho, len mačky na múrikoch a dym z komínov. Každý sme prišli svojím autom a zaparkovali pod kostolom, dvadsať metrov od seba, ako dvaja cudzinci. Potom sme išli hore po krytých drevených schodoch, ktoré vedú ku kostolu, a na polceste začalo pršať.

Pod strieškou schodiska bolo sucho a šero. Dážď bubnoval po šindľoch, dolu pod nami sa leskli haldy a strmé strechy baníckych domov. Tomáš stál o schod vyššie, takže sme mali oči v jednej rovine. „Tu nás nikto nevidí,“ povedal. Neznelo to ako otázka.

Pobozkala som ho prvá. Dlho som si potom hovorila, že to bolo tým dažďom, tým šerom, tou vôňou mokrého dreva. Ale nebolo. Chcela som to od prvého večera na odpočívadle, od tých dvoch prstov na mojej ruke. Bozkával pomaly, akoby meral vzdialenosť, a keď som sa k nemu pritisla, cítila som cez vlhkú bundu, ako rýchlo mu bije srdce. Muž, ktorý celé dni mlčí v poli, mal pod rebrami búrku.

„Mám inventúru aj budúci týždeň,“ zašepkala som mu do krku.

„Viem,“ povedal. „Máte ju vždy vo štvrtok.“

V lekárni ma potom kolegyňa Zuzka dva dni podpichovala, že sa usmievam do počítača. Tvrdila som, že nám konečne prišla správna zásielka. V istom zmysle to bola pravda.

Tretí štvrtok priniesol správu, na ktorú som čakala a ktorej som sa zároveň bála. „Kamarát mi požičal chatu na Donovaloch, na Mistríkoch. Nikto tam teraz nie je. Ak chcete, pošlem vám súradnice. Ak nie, napíšte, že došiel ibuprofén, a ja sa nebudem pýtať.“

Súradnice mi, samozrejme, poslal presné na meter. Bol to predsa geodet. Ibuprofén nám nedošiel.

Išla som hore potme, okolo nášho odpočívadla a potom serpentínami, kde sa na asfalte už leskla prvá námraza. Na Donovaloch svietili lampy pri vleku, ale sezóna sa ešte nezačala a parkoviská zívali prázdnotou. Chata stála na konci úzkej cesty, drevená, s kamennou podmurovkou a so svetlom v jednom okne. Auto som nechala za plotom, kde ho z cesty nebolo vidieť. Zvyk.

Otvoril mi skôr, než som stihla zaklopať. V krbe horelo, na stole stála fľaša frankovky a tanierik s nakrájaným údeným oštiepkom. Vzduch voňal živicou a dymom. Vyzliekol mi kabát tak opatrne, akoby bol zo skla, a keď mi zložil šál, zostal chvíľu stáť a díval sa na môj krk.

„Čo je?“ spýtala som sa.

„Nič. Len som si ho pamätal z fotky. Na profile ste mali krk a rameno. Dva týždne som sa pozeral na pár centimetrov vašej kože.“

„A sedí to?“

„Nesedí,“ povedal. „Naživo je to lepšie. Odchýlka v môj prospech.“

Víno sme vypili len do polovice. Sedeli sme pred krbom na koženom gauči, ktorý vŕzgal pri každom pohybe, a ja som mu hovorila veci, ktoré som nepovedala nikomu. Že sa v sobotu bojím ísť nakupovať, lebo pri každej pokladni stretnem niekoho, o kom viem viac, než by chcel, a on sa na mňa pozerá, akoby to tušil. Že som v tomto meste najviditeľnejšia neviditeľná žena. Že si už nepamätám, kedy sa ma niekto dotýkal bez toho, aby odo mňa niečo potreboval.

Tomáš počúval s hlavou opretou o operadlo. Potom mi vzal ruku, tú suchú, popraskanú od dezinfekcie, a začal ju natierať krémom, ktorý vytiahol z vrecka. Bol to náš krém, z našej lekárne, s cenovkou na viečku. „Kúpil som ho u vás minulý pondelok,“ priznal sa. „Obslúžila ma vaša kolegyňa. Vy ste stáli dva metre odo mňa a ani ste sa neotočili.“

Rozosmiala som sa tak, že som sa musela oprieť o jeho plece. A keď som sa prestala smiať, už som sa neodtiahla. Jeho ruky pokračovali od dlane k zápästiu, od zápästia vyššie, pod rukáv svetra, pomaly a presne, a ja som zatvorila oči a nechala ho merať. Oheň praskal. Niekde v lese nad chatou sa ozvala sova. Keď mi rozopínal gombíky na blúzke, prsty sa mu trochu triasli, a to ma dojalo viac než všetky slová.

„Simona,“ povedal prvýkrát moje meno. V chate, kde nás nikto nemohol počuť, to znelo ako prísaha.

Zhasla som lampu. Zvyšok tej noci patrí len nám dvom a krbu, ktorý do rána vyhasol.

Ráno som išla dolu do mesta skôr než on, aby sme neprišli spolu. O ôsmej som stála za pultom, v bielom plášti, s vlasmi stiahnutými do uzla. O desiatej vošiel do lekárne muž v pracovnej bunde a pýtal si Paralen. Zuzka ho obslúžila. Ja som stála dva metre od neho a neotočila som sa. Len v mobile mi o minútu zablikala správa: „Inventúra budúci štvrtok?“

Odpísala som jediné slovo. Do počítača som sa potom usmievala celý deň a Zuzke som už nič nevysvetľovala.