Reťaz na Kolonádovom moste

Eva, 49 · Piešťany

V Piešťanoch sa nedá nikomu vyhnúť. Mesto je malé, a keď v ňom dvadsaťtri rokov pracujete v kúpeľoch, polovica ľudí na Winterovej vás spozná podľa rúk. Masírovala som krížy bývalým poslancom aj kolená predavačkám z trhu. Rozcvičovala som ľudí po operáciách, ktorí mi potom na ulici kývali ako starej známej a pýtali sa, či by som sa len na chvíľočku nepozrela na ich rameno. Keď som sa pred tromi rokmi rozviedla, vedelo o tom celé mesto skôr než moja mama v Hlohovci.

Odvtedy som si zvykla na zvláštny druh neviditeľnosti. Do práce som chodila cez Kolonádový most, domov po nábreží, v sobotu na trh a v nedeľu na bicykli k Sĺňave a späť. Nikto sa ma nepýtal, či som sama. Všetci to vedeli. A ja som si hovorila, že mi to tak vyhovuje.

Jedného septembrového podvečera mi na moste spadla reťaz.

Stála som pri soche Barlolamača, bicykel opretý o zábradlie, ruky od oleja, a potichu som nadávala, ako sa na fyzioterapeutku nepatrí. Okolo prechádzali kúpeľní hostia s paličkami a jeden z nich mi zamával. Bol to pán Hrubý, bedrový kĺb, izba dvestoštrnásť. Zamávala som mu čiernymi prstami.

„Dovolíte?“ ozval sa niekto za mnou.

Muž okolo päťdesiatpäť, v modrej košeli s vyhrnutými rukávmi, s tvárou, ktorú som nepoznala. Už to samo bolo v Piešťanoch udalosťou. Nečakal na odpoveď, kľakol si k bicyklu, dvoma pohybmi nasadil reťaz na prevodník a pootáčal pedálom. Potom sa na mňa pozrel zdola a usmial sa. Oči mal svetlé a okolo nich jemné vrásky, od smiechu alebo od slnka.

„Prehadzovačka je rozladená. Ak ju nenastavíte, reťaz vám spadne znova.“

„Vy ste mechanik?“

„Nie,“ povedal. „Učím fyziku. Ale reťaz je tiež fyzika.“

Volal sa Milan. Neskôr, na lavičke na nábreží, kam sme si sadli, lebo mi bolo hlúpe len tak odísť, mi povedal, že sa pred rokom vrátil z Bratislavy do rodičovského domu v Banke, nad mestom. Že mu pred dvoma rokmi zomrela žena. Že učí na gymnáziu, ktoré kedysi sám vychodil, a že ho študenti volajú Newton, lebo si myslia, že to nevie.

Nepovedala som mu, kde pracujem. Prvýkrát po rokoch som sedela s mužom, ktorý o mne nevedel nič, a chcela som, aby to tak ešte chvíľu zostalo.

Keď sa zotmelo, odprevadil ma k začiatku Winterovej a ďalej nešiel, akoby vycítil, že tam začína moje územie. Bicykel som tlačila domov popri výkladoch a každých pár krokov som skúšala, či reťaz drží. Držala. Ja som celú cestu myslela na to, že som mu nepovedala ani len priezvisko.

O týždeň som ho zbadala na trhu pri stánku so zeleninou. Stál tam s plátennou taškou a vyberal paradajky tak dôkladne, akoby robil pokus. Keď ma uvidel, rozžiarila sa mu tvár, a ja som v tej istej sekunde pocítila dve veci naraz: radosť a strach. Hneď za mnou totiž stála pani Kováčová, moja pacientka s artrózou a najrýchlejšia spravodajská služba v meste.

Kývla som mu, ako sa kýva známemu, a prešla som ďalej. V taške mi ťažili jablká, ktoré som si ani nevybrala.

Večer som mu napísala. Číslo mi dal na moste, pre prípad, že by mi reťaz znova spadla. Ospravedlnila som sa a napísala, že to nie je kvôli nemu. Že Piešťany sú malé, že som tu každému na očiach a že od rozvodu mám pocit, akoby celé mesto sledovalo, či to znášam dôstojne.

Odpísal o hodinu. „Rozumiem. Aj ja mám za sebou dva roky, keď sa na mňa všetci pozerali so súcitom. Nechcem byť ďalšia vec, ktorú o vás budú vedieť. Navrhujem druhú stranu Váhu, v nedeľu ráno. Tam chodia len rybári a tí nerozprávajú.“

Druhá strana Váhu bola iný svet. Chodník popri rieke smerom k Sĺňave, vŕby, ktorých konáre sa dotýkali vody, a na brehu naozaj len rybári, nehybní ako volavky. Kúpeľný ostrov sme mali za chrbtom, na dohľad, a predsa ďaleko. Kráčali sme vedľa seba pomaly, on s rukami za chrbtom ako profesor, ja s rukami vo vreckách vetrovky, a rozprávali sme sa o všetkom okrem minulosti.

„Čo robíte vy, Eva?“ spýtal sa nakoniec.

Povedala som mu to. Ukázala som mu ruky, silné, s krátkymi nechtami, ruky, ktoré poznali chrbty polovice Slovenska. Vzal jednu do svojej a otočil ju dlaňou nahor, ako keď si človek prezerá niečo vzácne.

„Takže vy ste tá, za ktorou chodia všetci s bolesťou,“ povedal. „A za kým chodíte vy?“

Neodpovedala som. Nevedela som. Stáli sme pod vŕbou, on mi stále držal ruku a mne sa zrazu zovrelo hrdlo tak, že som sa musela pozerať na vodu.

Stretávali sme sa celý október. Vždy mimo centra, vždy tak, aby nás nikto nevidel spolu: na nábreží na druhej strane, pri Sĺňave za hrádzou, raz sme autom zašli až pod Čachtický hrad a jedli chlieb so syrom na lavičke pod hradbami ako dvaja gymnazisti za školou.

Milan nikdy netlačil. Poslal mi fotku oblohy nad Bankou. Poslal mi vzorec na trenie reťaze a pod neho: „Len aby ste vedeli, čo ma zamestnáva.“ Keď som mala ťažký deň, nepýtal sa prečo. Napísal len: „Mám polievku. Hovädziu. Je jej pre dvoch.“

Raz sme sa predsa odvážili na Kúpeľný ostrov. Bola nedeľa, pršalo, park bol prázdny a hostia sedeli vo vnútri pri čaji. Prechádzali sme sa pod mokrými platanmi okolo starých kúpeľných budov s balkónmi ako z iného storočia a Milan mi rozprával, ako ho sem ako chlapca vodil dedo a ukazoval mu, kde spod zeme vyviera horúca voda. Stála som pod jeho dáždnikom, plece pri pleci, a každú chvíľu som sa obzerala. On sa neobzrel ani raz. „Keby nás niekto uvidel, poviem, že ma liečite,“ navrhol. „Z čoho?“ „To vymyslíme podľa toho, kto to bude.“

Na polievku som išla v jednu novembrovú stredu, po tme, autom, ktoré som nechala dole pod kopcom pri obchode. Posledný kúsok som išla pešo, s kapucňou na hlave, a pripadala som si smiešna a vzrušená zároveň, ako dievča, ktoré sa vykráda z domu. Mala som štyridsaťdeväť rokov. Nikomu som sa nemusela zodpovedať. A predsa mi srdce búšilo, akoby som porušovala zákon.

Dom bol starý, s drevenými oknami a so záhradou plnou orechov, ktoré nikto nepozbieral. V kuchyni svietila jediná lampa. Polievka bola naozaj dobrá, víno od suseda, ktorý má vinicu pod kopcom, trochu kyslé a úprimné.

Po večeri sme sedeli na gauči a Milan sa ma spýtal, či ma niečo bolí.

„Prečo?“

„Lebo sa držíte, akoby ste niesli tašku, ktorú nemôžete položiť.“

Rozosmiala som sa, lebo presne túto vetu hovorím svojim pacientom. „To je moja replika,“ povedala som.

„Viem. Pani Kováčová mi ju hovorila na trhu. Vraj ju máte naučenú.“

Tak predsa. Celé mesto. Ale povedal to s takou nehou, že ma to prestalo páliť.

Otočil ma chrbtom k sebe a položil mi ruky na plecia. Neboli to ruky fyzioterapeuta. Boli ťažké, teplé, neisté, hľadali, kde presne sídli to napätie, a našli ho skôr podľa môjho dychu než podľa svalov. Zavrela som oči. Dvadsaťtri rokov som prinášala úľavu cudzím telám a zabudla som, aké to je, keď ju niekto prináša mne. Jeho palce sa posunuli nižšie pozdĺž lopatiek a zastavili sa.

„Eva,“ povedal. Len moje meno, potichu, akoby prosil o dovolenie.

Otočila som sa k nemu. Namiesto odpovede som mu rozopla prvý gombík košele. Potom druhý. Lampa v kuchyni ešte chvíľu svietila, a potom ju niekto z nás zhasol. Už neviem kto.

Domov som išla o pol druhej, po prázdnej ceste dolu do mesta. Na Krajinskom moste svietili len lampy, Váh bol čierny a pokojný a na Kúpeľnom ostrove spali hotely aj pacienti. Nikto ma nevidel. Po prvý raz za tri roky mi to nebolo úplne jedno, a zároveň som bola rada, že je to tak.

Ráno o siedmej som si obliekla biely plášť. Prvý pacient bol pán Hrubý, bedrový kĺb, izba dvestoštrnásť. „Vy dnes akosi žiarite, pani Eva,“ povedal, keď som mu ohýbala nohu.

„To bude tým počasím,“ odpovedala som. Vonku pršalo.