Dvanásta sobota

Petra, 29 · Nitra

Babkine hodinky sa zastavili v deň, keď som odovzdala prvú kapitolu dizertácie. Malé, pozlátené, s popraskaným sklíčkom a remienkom, ktorý už dávno nebol kožený, skôr len spomienkou na kožu. Ukazovali trinásť minút po desiatej a odmietali ísť ďalej. Na internete som našla jedinú dielňu v Nitre, ktorá ešte opravovala mechanické hodinky, na Farskej ulici, kúsok pod hradom.

Za pultom sedel muž s lupou nasadenou na oku a so šedivou bradou a v prstoch držal niečo také malé, že som to ani nevidela. Keď sa ku mne otočil a lupa mu zväčšila oko na dvojnásobok, vyzeral ako zvedavá sova. Potom si ju zložil a oči mal úplne obyčajné, sivé, s vráskami okolo, aké vznikajú len od smiechu alebo od slnka.

„Toto potrvá,“ povedal, keď hodinky otvoril. „Minimálne tri týždne. Pierko je unavené. Ako my všetci.“

Prišla som sa opýtať, ako to vyzerá, hoci som vedela, že je to hlúposť. Bola sobota ráno, deväť hodín, a dielňa bola zatvorená. Ondrej stál pred ňou s kľúčmi v jednej ruke a papierovým pohárom v druhej.

„V sobotu neotváram,“ povedal. „V sobotu pijem kávu tamto dole a čítam noviny ako dôchodca. Ale ak chcete, môžete sa prísť pozrieť, ako to robím.“

Kaviareň bola na Pribinovom námestí, pár krokov od sochy kniežaťa, ktoré sa tvári, akoby večne na niekoho čakalo. Malá, s tromi stolíkmi vonku a s kávou od malej pražiarne z okolia. Sadli sme si von. Ondrej si objednal espresso a vodu, ja cappuccino a croissant, a potom sme sa dve hodiny rozprávali o pôde. O mojej pôde, lebo na SPU som skúmala, ako sucho mení život mikróbov vo vinohradoch pod Zoborom, a o jeho čase, ktorý vraj tiež nie je nič iné než pôda, v ktorej niečo pomaly rastie alebo sa rozpadá.

Mal štyridsaťdeväť. Rozvedený, dcéra študovala v Prahe. Nepýtal sa ma, či mám priateľa. Ja som sa zasa nepýtala jeho, prečo po mne pokukuje vždy, keď sa zahľadím do šálky.

Pri odchode povedal: „Budúcu sobotu tu budem zase. O deviatej. Keby vás zaujímalo, ako sa darí pierku.“

Doma som sa pristihla, že si jeho hlas znova a znova prehrávam v hlave. Bol hlboký a trochu zachrípnutý, ako keď sa niekto celé ráno s nikým nerozprával, a keď vyslovil moje meno, zdalo sa mi, že ho drží opatrne, ako tie drobné súčiastky na dlani. Bola to hlúposť. Bol to muž, ktorý mi opravuje hodinky. Aj tak som si v piatok večer vyžehlila blúzku.

Hodinky boli opravené už po tretej sobote. Nosila som ich na zápästí a tikali tak hlasno, že som ich v noci počula z nočného stolíka. Aj tak som každú sobotu o deviatej sedela na Pribinovom námestí.

Mali sme svoj rituál. Ja som prišla prvá, lebo som bývala bližšie, v podnájme na Kalvárii. On prišiel o dve minúty neskôr, vždy o dve, nikdy o jednu ani o tri, a vždy s tým istým ospravedlnením: „Hodinári meškajú z princípu. Aby ľudia videli, že čas nie je dogma.“ Niekedy sme sa rozprávali celé dve hodiny, inokedy sme len čítali, on noviny a ja články o pôdnych baktériách, a občas mi cez stôl podal výstrižok s niečím, čo ho pobavilo. Bolo to, akoby sme boli dlho spolu, hoci sme ešte vôbec nezačali. Čašníčka nám nosila objednávku bez pýtania. V októbri sme sa presunuli dovnútra, k oknu, cez ktoré bolo vidieť hradný kopec s katedrálou.

Napätie prichádzalo postupne, ako kvapka, ktorá sa zbiera na kohútiku. Vo štvrtú sobotu sa jeho ruka dotkla mojej, keď sme naraz siahli po cukre, a ani jeden z nás ju hneď neodtiahol. V piatu som si obliekla sukňu namiesto rifieľ a on si to všimol, lebo celé ráno sa pozeral kamkoľvek, len nie na moje kolená. V šiestu mi rozprával o svojej bývalej žene a ja som mu povedala o chalanovi z doktorandského štúdia, ktorý ma pred rokom nechal kvôli postdoku v Holandsku, a potom sme dlho mlčali a to ticho bolo hustejšie než káva.

V siedmu sobotu pršalo. Sedeli sme pri okne, hmla zakrývala Zobor až po vysielač a Ondrej mi počas rozprávania nevedomky krúžil palcom po chrbte ruky. Hovoril o nejakom starom švajčiarskom strojčeku, o nepokoji, tak sa vraj volá tá súčiastka, ktorá sa v hodinkách kýve sem a tam. Nepokoj. Ja som ho nepočúvala. Sledovala som jeho palec a cítila, ako mi ten pohyb stúpa po ruke až niekam pod rebrá, horúci a pomalý.

„Petra,“ povedal zrazu. „Počúvaš ma?“

„Nie,“ priznala som. „Počúvam, čo robí tvoj palec.“

Stiahol ruku, akoby sa popálil. Na krku mu naskočila červená škvrna. „Prepáč. Som o dvadsať rokov starší. Nechcem, aby si si myslela...“

„Čo?“

Neodpovedal. Zaplatil a odišiel o štvrť hodiny skôr ako zvyčajne. Celý týždeň som sa nevedela sústrediť na vzorky v laboratóriu.

V stredu večer som vyšla na Zobor, sama, cez Kalváriu a potom lesom hore k Pyramíde. Z vrcholu bolo vidieť celé mesto, hrad, strechy, rovnú čiaru rieky a za ňou polia, ktoré sa strácali v opare. Sedela som na kameni s rukami okolo kolien a rozmýšľala, prečo muž, ktorý vie opraviť čokoľvek, čo tiká, nevie, čo so ženou, ktorá mu to dovolí. Dvadsať rokov. Počítala som to na prstoch ako školáčka. Keď som sa narodila, on práve maturoval. Keď som maturovala ja, on sa rozvádzal. Nič z toho mi neprekážalo. Prekážalo mi len to, že on si myslí, že by mi to prekážať malo.

Ďalšie štyri soboty sa správal ako vzorný džentlmen. Ruky držal na šálke. Rozprával o počasí, o vinobraní, o tom, ako v Nitre na jeseň všetko vonia burčiakom a spáleným lístím. Pozeral mi do očí presne tak dlho, ako bolo slušné, a ani o sekundu dlhšie. A ja som z toho bola čoraz nepokojnejšia, ako tá súčiastka, o ktorej rozprával.

V dvanástu sobotu som prišla ako vždy prvá. Neobjednala som si. Keď o dve minúty po deviatej vošiel, s mokrými ramenami a novinami pod pazuchou, a čašníčka už niesla espresso, zastavila som ju.

„Dnes nie, ďakujem.“

Ondrej zostal stáť pri stolíku. „Niečo sa stalo?“

Vstala som. V čižmách som bola takmer taká vysoká ako on. Vzala som mu noviny spod pazuchy a položila ich na stôl. Srdce mi búšilo, ale hlas som mala pokojný, taký, akým obhajujem výsledky pred komisiou.

„Jedenásť sobôt sme pili kávu,“ povedala som. „Myslím, že vzorka je dostatočne veľká. Výsledky sú jednoznačné. Chcem vidieť, kde bývaš.“

Dlho mlčal. Potom sa mu pomaly, od kútikov, rozlial po tvári úsmev. „Nad dielňou,“ povedal. „Dve minúty odtiaľto. Ale upozorňujem ťa, je tam strašne veľa hodín. A všetky tikajú.“

„Tak ich prekričíme.“

Išli sme hore Farskou ulicou, v tichom daždi, a on ma cestou vzal za ruku. Pred dielňou sa mu triasli prsty, keď hľadal kľúč, tie prsty, ktoré vedia vložiť pierko tenké ako vlas do strojčeka veľkého ako necht. Pobozkala som ho skôr, než ho našiel. Na ulici, pred výkladom plným starých budíkov, a bolo mi jedno, kto ide okolo.

Byt nad dielňou bol plný kníh a hodín. Na stenách, na poličkách, na komode, kyvadlá, kukučky, staré budíky. Tikali všetky naraz, každé trochu inak, a vytvárali zvláštny šumivý dážď zvukov. Ondrej ma pritiahol k sebe uprostred toho tikania, dlane na mojich bokoch, a pozeral sa na mňa tak, ako sa pozerá na strojčeky pod lupou. Pozorne. Trpezlivo. Akoby mal na mňa všetok čas sveta.

„Si si istá?“ spýtal sa ešte raz.

Rozopla som mu prvý gombík na košeli. Potom druhý. „Ondrej. Som si istá jedenásť týždňov.“

Niekde v izbe odbila desiata. Ani jeden z nás ju nepočítal.

Popoludní som sa zobudila v jeho posteli a chvíľu som nevedela, koľko je hodín, hoci okolo mňa ich bolo aspoň dvadsať. Ondrej spal s rukou na mojom boku. Babkine hodinky mi ležali na zápästí a mlčali. Pozrela som na ciferník. Trinásť minút po desiatej. Zastavili sa presne v tom istom čase ako prvýkrát. Nechala som ich tak. Nech si ich raz opraví sám, keď sa mu bude chcieť. Času máme dosť.