Pravidlá na servítke

Katarína, 24 · Prešov

Katarína napísala pravidlá na servítku z pizzerie, pretože iný papier v kabelke nemala. Bol koniec júna, na Hlavnej sa večer ešte držalo teplo z dlažby a pri Neptúnovej fontáne sa deti naháňali s balónmi. Oproti nej sedel Dávid, tridsaťjeden rokov, kuchár z bistra o dva domy ďalej, s ktorým si tri týždne písala a ktorého teraz prvýkrát videla naživo. Mal predlaktia posiate drobnými popáleninami od rúry, tmavé oči a smiech, ktorý bolo počuť cez celú terasu.

„Ešte skôr, než si objednáme druhé pivo,“ povedala a otočila k nemu servítku. „Aby sme vedeli, na čom sme.“

Dávid čítal nahlas, pomaly, akoby to bol jedálny lístok: „Jedna. Žiadna celá noc. Dva. Žiadni rodičia, žiadni kamoši, žiadne nedeľné obedy. Tri. Žiadne my.“ Zdvihol hlavu. „Čo znamená žiadne my?“

„Že nikdy nepovieš my ideme ani u nás. Ani naše miesto. Nie sme my. Si ty a som ja a občas sa stretneme.“

„A keď sa niektoré pravidlo poruší?“

„Tak končíme. Bez scén.“

Podpísal to perom, ktoré mu trčalo z vrecka košele, a servítku si zastrčil do peňaženky. Katarína čakala, že bude vyjednávať, že sa urazí alebo to začne zľahčovať tým svojím smiechom. Neurobil nič z toho. Len objednal dve Šarišské a povedal: „Dobre. Aj ja mám jedno. Ja varím a ty nekomentuješ, koľko je v tom masla.“

Podala mu na to ruku s vážnou tvárou. V duchu si pritom hovorila, že toto leto pôjde presne podľa jej plánu.

Cestou domov si ešte raz zopakovala, prečo to robí. Nechcela nič vysvetľovať mame v Bardejove, nechcela spoločné fotky ani otázky, kam pôjdu na Silvestra. Chcela muža, ktorý príde, keď ho zavolá, a odíde, keď povie. Na moste cez Torysu sa zastavila a zistila, že sa usmieva. Pripísala to na vrub piva.

Mala dvadsaťštyri a za sebou dva roky vzťahu, v ktorom sa z ja stalo my tak rýchlo, že si ani nevšimla, kedy prestala kresliť pre seba. Po rozchode si otvorila živnosť, prenajala garsónku na Sídlisku III a začala robiť logá pre kaviarne, etikety pre malé pivovary a plagáty pre divadlo. Pracovala v noci, spávala dopoludnia, jedla, keď si spomenula. Tú slobodu si nechcela dať vziať nikým, a už vôbec nie mužom s pekným smiechom.

Dávid mal voľno v pondelok a v ostatné dni po desiatej, keď zavreli kuchyňu. Chodieval k nej pešo cez Hlavnú a potom popri Toryse, s taškou, v ktorej nosil zvyšky z práce: kúsok jahňaciny, domáce pirohy s bryndzou, raz celý čokoládový koláč, ktorý im v bistre praskol a ktorý bol aj tak najlepší, aký kedy jedla. Varil v jej miniatúrnej kuchynke na dvoch platniach a ona sedela na linke, bosá, s tabletom na kolenách, a tvárila sa, že pracuje.

„Je v tom veľa masla,“ povedala raz.

„Porušila si moje pravidlo.“

„To nebolo pravidlo, to bola prosba.“

Zložil jej tablet z kolien a postavil sa medzi jej nohy, pri linke, s varechou ešte v ruke. Bozkával ju tak, že zabudla na maslo, na logo pre kaviareň pri Floriánovej bráne, na všetko. V tú noc zistila, že jeho ruky voňajú tymiánom aj po tom, čo si ich dvakrát umyl, a že jej posteľ je pre dvoch trochu úzka, ale nie až tak, aby to vadilo.

O druhej ráno sa obliekal potme a hľadal ponožku pod stoličkou. Katarína ho sledovala spod plachty. Chcela, aby odišiel. Naozaj chcela. Pravidlo číslo jeden vymyslela práve pre túto chvíľu, pre to ticho, keď muž zostane a ráno sa začne správať, akoby tam patril.

„Dobrú,“ povedal pri dverách.

„Dobrú,“ odpovedala. A potom ešte dlho ležala s tvárou vo vankúši, ktorý voňal tymiánom, a smiala sa sama sebe, lebo to bol jej vankúš a jej pravidlo, a predsa sa cítila ako niekto, kto prehral stávku.

V júli sa leto rozbehlo naplno. Na Hlavnej hrávali večer kapely, terasy boli plné do polnoci a Katarína mala toľko zákaziek, že spávala po štyri hodiny. Dávidovi písala krátko: „Dnes o jedenástej?“ Odpovedal ešte kratšie: „Budem.“ Páčilo sa jej, že nikdy nenapísal viac, než bolo treba.

Jedného štvrtka ju však zastavil uprostred Hlavnej, pri konkatedrále, kde si práve kupovala zmrzlinu. Bol v civile a vedľa neho stála staršia pani v kvetovaných šatách s taškami z trhu.

„Mami,“ povedal Dávid a Katarína zmeravela s kornútkom v ruke. „Toto je Katka. Robí mi nové menu do bistra.“

Pani sa usmiala, pochválila jej náušnice a poznamenala, že Dávid o nej ešte nič nerozprával. Katarína sa usmiala späť, zdvorilo, ako na klienta, a povedala niečo o písmach a farbách. Keď sa rozišli, trvalo jej celých päť minút, kým pochopila, čo sa stalo. Nepredstavil ju ako nikoho blízkeho. Predstavil ju ako grafičku. Presne podľa pravidla.

Večer mu napísala: „To bolo o vlások.“

„Náhoda sa nepočíta,“ odpísal. „A mimochodom, to menu by som naozaj potreboval. Platím večerou.“

Zasmiala sa nahlas v prázdnej garsónke. Pravidlá držali. Len si začala všímať, že po zmrzlinu chodí každý štvrtok práve ku konkatedrále.

Menu mu nakoniec urobila. Sedela nad ním tri noci, kreslila ceruzkou malé hrnce, lyžice a vetvičky tymiánu a písmo vyberala dlhšie než pre ktoréhokoľvek platiaceho klienta. Keď mu ho priniesla vytlačené, prečítal ho od začiatku do konca a zastavil sa pri poslednom riadku. Dezert dňa: broskyňa, ktorá nič nesľubuje. To tam nenapísal on. „Čo je toto?“ spýtal sa. „Umelecká sloboda,“ odpovedala Katarína. Nechal to tak. Ten dezert sa v bistre predával celý august a nikto z hostí netušil, prečo sa kuchár pri každej objednávke usmieva.

Koncom augusta ju vzal na Kalváriu. Nebolo to rande, na tom trval, len prechádzka: večer, keď sa horúčava zlomila a obloha nad mestom zfialovela. Išli hore popri kaplnkách krížovej cesty, ona v teniskách, on s fľašou vody a dvoma broskyňami vo vreckách. Pri kostole na vrchu si sadli na múrik a pozerali sa na strechy, na vežu konkatedrály, na svetlá sídlisk, ktoré sa rozsvecovali jedno za druhým až k Sekčovu.

„Tu hore som bol naposledy ako decko,“ povedal Dávid. „S babkou. Každú Veľkú noc.“

„Ja som tu prvýkrát,“ priznala. „Som z Bardejova, pamätáš? V Prešove žijem len štyri roky.“

Podal jej broskyňu. Bola teplá od jeho tela a šťava jej stiekla po brade. Utrel ju palcom a potom ten palec nechal na jej perách o chvíľu dlhšie, než bolo treba. Katarína cítila, ako sa jej zrýchľuje dych, tu, na verejnom mieste, pri kostole, kde sa na lavičke kúsok od nich bozkávali dvaja pubertiaci.

„Mohli by sme...“ začal Dávid a zarazil sa.

Pozrela sa naňho. Čakala. Vedela presne, čo príde. Mohli by sme ísť spolu k moru. Mohli by sme to skúsiť naozaj. Mala pripravenú odpoveď. Nosila ju v sebe celé leto.

„Ty by si mohla,“ opravil sa s úsmevom, „prísť ku mne. Ja by som mohol navariť. A ty by si mohla o druhej odísť, ako vždy.“

Neporušil ho. Ani teraz, na vrchu Kalvárie, s broskyňovou šťavou na palci. Katarína sa rozosmiala tak, že sa pubertiaci na lavičke obzreli. Smiala sa, lebo ho chcela, lebo ju prekvapil, a lebo zistila, že je trochu sklamaná, že to pravidlo neporušil. A to bolo nové.

Dolu z Kalvárie išli rýchlejšie než hore. V jeho podkrovnom byte nad Hlavnou, so šikmým stropom a s oknom, ktorým bolo počuť hudbu z terás, jej rozopol šaty ešte v predsieni. Kuchyňa zostala v ten večer studená. Zvony na konkatedrále odbili polnoc, potom jednu, a Katarína ich prestala počítať.

O druhej sa obliekla. Dávid ležal na boku a sledoval, ako hľadá sandále. „Pravidlo číslo jeden,“ povedal ospalo.

„Pravidlo číslo jeden,“ zopakovala. Pri dverách sa otočila. Z peňaženky na stolíku vytŕčal roh servítky, trochu pokrčenej, s ich podpismi. Mohla ju vziať a roztrhať. Mohla dopísať štvrté pravidlo. Nechala ju tak.

Na ulici bolo ešte teplo. Išla domov popri Toryse a v hlave si skladala logo pre jeho bistro: hrniec, z ktorého stúpa para, a v pare dve písmená vedľa seba. Nie my. Len dve písmená. To si ešte zaslúži premyslieť, povedala si. Do septembra zostávali tri týždne.