Jedna noc pod Pustým hradom

Barbora, 26 · Zvolen

Pravidlá som si stanovila ešte skôr, ako som ho uvidela. Jedna noc. Žiadne telefónne čísla, žiadne „ozvem sa, keď pôjdem cez Zvolen“. Ráno odchádza autobus s jeho súborom do Prešova a ja idem o siedmej do terénu nad Očovou merať porast. Obaja to vieme. Obaja sme dospelí. A obaja sme to napísali nahlas, ešte keď sme si len písali správy, aby to potom nikto nemohol vykrúcať.

Volá sa Viktor, má tridsaťštyri rokov a svieti. Myslím to doslova: robí osvetľovača v divadle, ktoré prišlo hosťovať na Zvolenské zámocké hry. Dva týždne visel na rebríkoch na nádvorí zámku a nastavoval reflektory na renesančné arkády. Dnes večer mali derniéru. Zajtra je preč.

Mám dvadsaťšesť a dva roky po štátniciach na Lesníckej fakulte. Robím lesné hospodárske plány, čo znamená, že väčšinu leta trávim v gumákoch v bučinách, s GPS v jednej ruke a priemerkou v druhej. Na vzťah nemám čas ani chuť. Na jeden večer mám chuť veľmi veľkú.

Na Viktora som natrafila náhodou, v jeden upršaný večer, keď som z nudy listovala profilmi v okolí. Jeho profil mal jedinú vetu: „Som vo Zvolene do štrnásteho, potom ma už neuvidíte.“ Zdalo sa mi to ako najúprimnejšia veta, akú som od muža za posledný rok čítala. Napísala som mu, že štrnásteho je piatok a že v piatok mávam voľný večer. Odpísal o desať minút: „Tak mi ho venuj celý. Ráno ti ho vrátim nepoškodený.“

Sedím na tribúne na nádvorí a sledujem hru, ktorej dej by som nevedela prerozprávať. Nie preto, že by bola zlá. Len sa pozerám hore, na ľavý balkón, kde medzi reflektormi rozoznám tmavú postavu v čiernom. Keď sa na javisku hádajú milenci, svetlo zmäkne do jantárova. Keď kráľ umiera, zbelie a stuhne. Prichytím sa, že dýcham v rytme tých zmien, a zasmejem sa sama sebe tak nahlas, že sa na mňa otočí pani z radu predo mnou.

Po predstavení čakám pod lipami pred zámkom. Viktor príde s batohom cez plece a ešte s páskou na zápästí, na ktorej má fixkou napísané čísla okruhov. „Tak ty si tá lesníčka,“ povie a podá mi ruku, ako keby sme sa stretli na porade. Má pevný stisk a mozole od lán. „Naživo si vyššia.“

„Ty si naživo menej osvetlený,“ odpoviem. „Na fotkách si mal protisvetlo.“

„Profesionálna deformácia. Kam ideme?“

„Najprv sa najesť. Potom uvidíme.“

„Uvidíme,“ zopakuje, a v tom slove je všetko, čo sme si nenapísali.

Námestie SNP je v lete dlhé a teplé ako chodba vo vlastnom byte. Kráčame od zámku dolu, popri kostole a stánku so zmrzlinou, kde už sťahujú roletu, až k podniku, kde robia najlepšie pirohy v meste. Aspoň to tvrdím ja a Viktor mi musí veriť, lebo tu nikoho iného nepozná. Sedíme vonku, pijeme točený Steiger z Vyhní a ja ho poučím, že toto nie je obyčajné pivo, ale stredoslovenská národná pýcha. Rozprávame sa o veciach, o ktorých sa na prvom rande nehovorí. Lebo toto nie je prvé rande. Je to jediné rande.

Rozprávam mu, ako som v prvom ročníku zablúdila v Kremnických vrchoch a prespala na poľovníckom posede. On mi rozpráva o svojej bývalej, ktorá ho nechala kvôli zubárovi z Trenčína, a smeje sa pri tom tak úprimne, že je jasné, že ho to už nebolí. Keď nevie, čo s rukami, šúcha si prstami tú pásku na zápästí. Chcem mu ju strhnúť. Chcem vedieť, aká je pod ňou jeho koža.

„Nechceš vedieť, prečo nechcem nič viac?“ spýtam sa.

„Nie,“ povie. „Chcem vedieť, prečo si chcela aspoň toto.“

Chvíľu sa naňho pozerám. Nad strechami sa na kopci črtá tmavý obrys Pustého hradu, len pár múrov a zvyšok veže, ktoré v noci vyzerajú ako napoly vygumovaná kresba. „Lebo celé leto počítam stromy,“ poviem. „Viem ti presne povedať, koľko rokov má jedľa, keď ju vidím. A zabudla som, aké je to, keď mi niekto položí ruku na krk. Chcela som si to pripomenúť. S niekým, kto zajtra odíde a nebude mi to pripomínať každý deň.“

Nezasmeje sa. Natiahne ruku cez stôl a položí mi ju presne tam, na krk, pod ucho. Jeho palec leží na mojom pulze. „Takto?“

„Takto,“ poviem a hlas sa mi trochu zlomí.

Platíme každý sám za seba, lebo tak sme sa dohodli, a on sa pri tom tak vážne zamračí, až sa musím smiať. Pri odchode sa na mňa čašníčka, moja bývalá spolubývajúca z internátu, pozrie ponad jeho plece a len naznačí perami: „Kto to je?“ Pokrčím plecami. Nikto. Niekto, kto tu zajtra nebude. A práve preto je mi pri ňom tak ľahko, akoby som mala na sebe len tričko v teplom lejaku.

O polnoci navrhnem, že mu ukážem mesto zhora. Je to hlúpy nápad, lebo chodník na Pustý hrad je strmý a kamenistý a v tme ho poznám len ja. Viktor ide za mnou s baterkou z mobilu a šeptom nadáva zakaždým, keď zakopne o koreň. „Toto je najhoršie osvetlená scéna, akú som kedy videl,“ lapá po dychu.

„Toto nie je scéna. Toto je bučina.“

Hore nás privíta vietor a ticho. Zvolen leží pod nami ako rozsypané svetielka, rovná čiara námestia, oranžovo nasvietený zámok, koľajisko pri stanici a tmavý pás Hrona. Sadneme si na múr, ktorý tu stojí stovky rokov a bude tu stáť aj vtedy, keď si na túto noc nebude pamätať nikto okrem nás dvoch. Možno ani my nie. Je mi to úprimne jedno.

Viktor mi odhrnie vlasy z pleca a pobozká ma na miesto, kde predtým držal palec. Pomaly, bez náhlenia, s tou istou trpezlivosťou, s akou dva týždne ladil svetlá. Cítim na perách soľ z jeho kože, cítim, ako sa mi pod tričkom stiahne celé brucho a ako sa mi chrbát sám prehne a pritlačí k nemu. Okolo nás voňajú rozohriate kamene a suché lístie. Niekde dolu v meste zatrúbi vlak.

„Zostaneme tu?“ zašepká.

„Nie. Mám doma posteľ a nechcem si z tejto noci odniesť triesky.“

Bývam v malej garsónke na Západe, v paneláku, kde susedia chodia spať o deviatej. Po schodoch ideme potichu, v tme, a smejeme sa do dlaní ako dvaja pubertiaci, ktorí sa vracajú domov po zákaze vychádzania. Keď zatvorím dvere, prestaneme sa smiať. Viktor si konečne strhne tú pásku zo zápästia a hodí ju na botník. Ja mu vyzlečiem tričko cez hlavu a on mne moje, a chvíľu len stojíme v predsieni, koža na koži, a dýchame. Mám pocit, že počujem, ako mu bije srdce. Alebo moje. Na tom nezáleží.

Nerozsvietim. Pouličná lampa pod oknom dáva akurát toľko svetla, koľko treba, a Viktor sa na chvíľu odtiahne a pozerá, ako mi dopadá na plece a na krivku bokov. „Toto je najlepšie nasvietená scéna v celom meste,“ povie potichu, bez úsmevu, a ja cítim, ako sa mi po celom tele rozlieva teplo, od krku až po chodidlá. Chytím ho za ruku a potiahnem ďalej, do izby, kde stojí neustlaná posteľ a na stoličke visí moja pracovná bunda.

Posledné, čo si pamätám jasne, je jeho hlas pri mojom uchu: „Takže ešte raz: jedna noc?“

„Jedna,“ poviem. „Ale celá.“

Ráno o šiestej mi zvoní budík do terénu. Viktor sa oblieka v šere, obúva si tenisky a chvíľu stojí nad posteľou, akoby niečo hľadal, možno slová. „Neber to ako otázku,“ povie nakoniec. „Len ako informáciu. Budúce leto hráme v Banskej Štiavnici.“

„To je iný les,“ odpoviem so zatvorenými očami a on sa zasmeje, pobozká ma na čelo a zavrie za sebou dvere.

O siedmej stojím nad Očovou v gumákoch mokrých od rosy, s priemerkou v ruke, a meriam buk číslo štyristodvanásť. Nemám jeho číslo a nechcem ho. Mám len jemne odreté miesto na krku od jeho strniska a pocit, že som si niečo vzala a nič za to nedlžím. Buk má šesťdesiat rokov. Ja mám dvadsaťšesť a všetko pred sebou.